Tri roky uplynuli od hrozného činu, pri ktorom zahynula bohatá rodina v luxusnej štvrti v Juhoafrickej republike. Prípad šokoval celý svet a krvavý výjav z luxusného domu dlhé mesiace nedal spať záchranárom ani polícii.
„Moja … moja rodina a ja sme boli napadnutí,“ kokce Henri van Breda do slúchadla operátorke na tiesňovej linke. „Bol to nejaký chlapík so sekerou.“ Hovor pochádza z jednej z najluxusnejších rezidenčných štvrtí v Juhoafrickej republike.
Ihneď sa niekoľko záchranných zložiek a polície vydáva k domu bohatej rodiny van Bredových.
Tí, ktorí do domu vstúpil ako prvý, zbadajú takú hrôzu, aká ich budú prenasledovať až do konca ich životov. „Krv stekala ako vodopád po schodoch z prvého poschodia,“ vypovedal jeden zo zdravotníkov, ktorý potvrdil, že za svoju takmer štyridsaťročnú kariéru nič podobne hrozného nikdy nevidel.
Na mieste našli tri mŕtvoly. Dve patria rodičom, tretí staršiemu z dvoch synov. Dospievajúca dcéra je nájdená v kaluži krvi, ktorá strieka z jej rozrezaného krku, aj napriek tomu však stále žije a okamžite je prevezená do nemocnice.
Neskôr sa po niekoľkých týždňoch preberá z kómy, ale nič si nepamätá a o hrôzach tej noci nemieni verejne hovoriť.
Mladší z dvoch bratov, Henri, je však nájdený len s miernym poranením hrudníka, hneď na prvý pohľad je jasné, že mal zo všetkých najväčšie šťastie. Vzápätí začína zbesilý lov na tajomného vraha.
Hon na vraha
Prvý z motívov je jasný – peniaze. Rodina, ktorá v tom čase žila v jednom z najluxusnejších golfových rezortov na svete, De Zalze vo vinárskej oblasti Stellenbosch, mala odhadované imanie vo výške 12 miliónov libier, teda v prepočte asi 16 miliónov Eur. Tie zarobil otec Martin v Austrálii, kde hojne obchodoval s nehnuteľnosťami. Údajne však rodina nemala žiadnych nepriateľov a až na menšie prehrešky synov žila bezproblémový život, ktorý si tvrdou prácou vydrela.
Motív však nesedel. Z domu nebolo ukradnuté vôbec nič. Vražedná zbraň, teda sekera, tiež nebola úplne typickým nástrojom vykrádačov domov. Luxusná rezidencia bola navyše vybavená toľkými bezpečnostnými opatreniami, takže bolo takmer nemožné sa do domu vlámať. Detektory pohybu, nonstop bezpečnostná služba aj kamery.
Všetko začalo ukazovať na jedinú možnosť. Henri. Ako by to ale bolo možné, keď bol sám zranený?
Strážny pes v tú noc neštekal
Neskoršie lekárske prehliadky potvrdili, že išlo o zranenie zo sebapoškodzovania. Henri sa samozrejme bránil, snažil sa zapierať, klamať. Tvrdil, že v čase útoku bol na záchode.
Do kariet mu však nehrala ešte ďalšia vec – trojhodinové oneskorenie medzi niekoľkonásobnou vraždou a jeho telefonátom na tiesňovú linku. Medzitým ešte stihol niekoľkokrát zavolať svoju priateľku, ktorá však telefón ani raz nezdvihla. Potom sa pripojil na internet a cez hodinu hľadal čísla na tiesňovú linku, hoci na chladničke v dome boli všetky vypísané. Keď potom vstúpili záchranné zložky do domu, Henri sedel pri stole v jedálni a fajčil cigaretu. Rodinní známi navyše vypovedali, že Henri bol „čiernou ovcou“ rodiny, bral drogy a s rodičmi si nerozumel. Neskôr bolo tiež potvrdené, že vycvičený strážny pes tú noc vôbec neštekal, hoci bol pustený na záhrade domu. Dôvod? Páchateľom bol Henri.
Polícia nakoniec Henriho van Breda obviní, právnik však za svojho klienta vyplatí kauciu a súd údajného páchateľa prepustí. Nie však na dlho. Neskôr je Henri s priateľkou zadržaný za užívanie marihuany a na slobodu sa už nikdy nepozrie. Niekoľkokrát sa snaží súd presviedčať o svojej nevinne, avšak jeho úplná absencia akejkoľvek empatie a správanie, ktoré postráda akúkoľvek ľútosť či emócie, ho nakoniec posiela za mreže na tri doživotné tresty za každú z obetí. V Juhoafrickej republike súd nevyžaduje k odsúdeniu motív. Ten tak zostáva úplnou záhadou, pretože Henri sa k svojmu činu plne nepriznal.
Teraz je Henri vo väzení a podľa slov miestnych zamestnancov je neustále terčom útokov svojich spoluväzňov.
