Milovala banditu

V lete 1980 deväťročná Karen trávila prázdniny so starými rodičmi na španielskom pobreží. Tam sa zoznámila s krajanom Jean-Jacquesom, ktorý bol od nej starší o 18 rokov. Pekný, vyšportovaný brunet bol pre ňu skvelým ochrancom, učiteľom plávania, kamarátom pri zábave, vytúženým starším bratom, ktorého nikdy nemala, ale otcom, ktorého stratila len nedávno, po rozvode rodičov.

Prázdniny sa minuli a Karenini starí rodičia nemali ani tušenia, že sympatický 27-ročný mládenec bol už trestaný za podvody, falšovanie a pasáctvo. Navyše bol bratom Philippa Mauricea, známeho a nebezpečného banditu. Začiatkom decembra 1979 Philippe Maurice a Serge Attuil, ktorých stíhala polícia, rozhodli sa, že svoju kožu nepredajú lacno.

V istej parížskej podzemnej garáži došlo k prestrelke. Attuil zahynul a Maurice zastrelil dvoch policajtov. V októbri 1980 ho odsúdili na trest smrti. Keď ho koncom februára 1981 strážnik viedol na jednu z jeho posledných prechádzok, väzeň nu vytiahol pištoľ a strelil doňho. Nestihol však ujsť, chytili ho ďalší strážcovia, ktorých privolali výkriky ich raneného kolegu. Bol to však predsa len „vydarený útek“ pred popravou. Kým sa skončil proces, týkajúci sa tohto prípadu, vo Francúzsku zrušili trest smrti.

Zato sa na štyri roky dostal do väzenia Jean-Jacques. Dokázali mu, že práve on dodal zbraň mladšiemu bratovi. Keď v novinách uverejnili fotografie oboch bratov, starí rodičia Karen ihneď spoznali známeho zo španielskych prázdnin. Vedeli, že už desaťročné dievčatko spomína naňho a smúti za ním. Písavala mu listy, ktoré stará mama odosielala. Tajila pred vnučkou, že jej priateľ sedí vo väzení.

Jean-Jacques jej odpovedal na listy. Len čo v roku 1985 vyšiel z väzenia, hneď navštívil svoju malú priateľku v Saint-Hilaroin pri Paríži. Uvidel pôvabnú 14-ročnú  tmavovlásku, ktorá sa mu natešená hodila okolo krku. Bozkávala ho a túlila sa k nemu ako k priateľovi, ale on už v nej videl krásnu a príťažlivú ženu. Na svoje prekvapenie zakrátko zistil, že sa do nej bezhlavo zaľúbil. Ak Karen bola ním fascinovaná čoraz väčšmi, lichotila jej, že ju už pokladá za dospelú slečnu.

O rok neskoršie riaditeľ gymnázia oznámil matke, že Karen čoreaz častejšie odchádza zo školy a vynecháva dôležité hodiny. Pravdepodobne to bude vinou asi tridsaťročného muža, s ktorým ju už neraz videli na uliciach mestečka. Keď matka chcela od dcéry vysvetlenie, Karen vyhlásila:
— Ľúbim ho väčšmi ako svoj život. A čakám od neho dieťa.
Pravdaže klamala, nebola tehotná.
— Pôjdeš na potrat a dokončíš gymnázium, — rozhodla matka.

O niekoľko dní pätnásťročné dievča zmizlo bez stopy. Rodina celých 12 rokov nevedela, čo je s ňou. A ona verila iba svojmu 33-ročnému idolu. Vydala sa zaňho a odišli do Švajčiarska. Ak dovtedy nevedela, že zdrojom jeho obživy sú bankové krádeže, vo Švajčiarsku sa to dozvedela a stala sa jeho spoločníčkou.

Karen sa rýchlo naučila gangsterskému remeslu. Preoblečená za muža, s prilepenými fúzikmi držala na muške klientov i pracovníkov bánk, kým jej muž zhŕňal peniaze do tašiek. Po troch vydarených prepadoch sa vrátili do Francúzska. Jean-Jacques kúpil dom v tichom kúte stredného Francúzska, kde sa im v roku 1987 narodila dcérka Céline. Odtiaľ sa občas vybrali na západ. Strávili 7 až 10 dní v mestách ako Le Havre, Tours, Rennes, Le Mans, Caen alebo Limoges.

Pozorovali najmä tamojšie banky. Za pár rokov nakradli vyše 6 miliónov frankov. Po prepadoch uháňali na skútri k autu, ktoré bolo zaparkované na odľahlom mieste, a vracali sa domov. Polícia nemohla dochytiť ,,gangstrov na skútri“, ako ich pomenovala francúzska tlač.

Jean-Jaques bol presvedčený, že bezpečnosť im zaručuje to, že ,,pracujú“ iba v dvojici. Neudržiaval nijaké kontakty s priateľmi. Dokonca prerušil všetky vzťahy aj s rodinou. V úplnom utajení pred okolitým svetom sa im v roku 1992 narodil syn Matt. Nazbíjané peniaze nezverili bankám, aby sa niekto nezačal zaujímať, skade ich vzali manželia, ktorí nikde nepracujú. Vyše dvoch rokov bývali v Portmao na juhu Portugalska. Tam si prenajali peknú vilu s bazénom. V jeseni 1995 sa vrátili do Francúzska a usadili sa v Montvert neďaleko Toulouse. Možno aj tým, že manželia boli celých 10 rokov odkázaní iba na seba a vlastnú spoločnosť, začali sa objavovať problémy. Hádali sa čoraz väčšmi a čoraz častejšie. Dospelo to až k tomu, že Jean-Jacques si prenajal byt v Toulouse, kde sa ubytoval aj s milenkou. Iba víkendy trávil so ženou a deťmi v Montvert. Bolo paradoxné, že práve vtedy začal šialene žiarliť na Karen. Sledoval ju, podozrieval a obviňoval.

V auguste 1996 sa vybrala sama na dovolenku do Tuniska s jeho súhlasom. Nepredpokladal, že jeho žena sa tam má stretnúť s priateľom z gymnázia a že sa tam stala aj jeho milenkou. Lenže milenec ju nakazil pohlavnou chorobou. Jean-Jacques odhalil pravdu, keď sa premŕval v Kareninej kabelke a našiel tam výsledky lekárskych vyšetrení.

Jean-Jacques priam šalel zo žiarlivosti a zlosti. Držal svoju ženu doma, zamknutú, bil ju, ponižoval, trikrát ju takmer zaškrtil. Rozvádzať sa však nechcel a nedovolil jej o tom povedať ani slovo. Jedného dňa, keď chcela hovoriť o rozvode, vypálil jej na rameno písmeno J. ,,Aby nikto nepochyboval, komu patríš!“ kričal na ňu. ,,Majitelia si takto značkujú svoj dobytok.“ Karen omdlela od bolesti.

Odvtedy ju prestal mučiť. Nevidel však v živote už nijaký zmysel. Dvakrát sa pokúsil o samovraždu. V hoteli v Portet-sur-Garonne sa chcel otráviť, ale chyžná zavolala pohotovosť. Lekári ho zachránili. V marci 1997 sa vybral autom do Paríža. Zaparkoval na Place de Italie. Zjedol celú fľaštičku tabletiek na spanie a zaspal v aute. Okoloidúci si to všimli a zavolali políciu. Znova ho zachránili.

Policajti netrpezlivo čakali, kým sa preberie. Jean-Jacques totiž napísal list na rozlúčku, v ktorom vysvetľoval dôvod svojho činu. Priznal sa v ňom k všetkým bankovým prepadom, ktoré spáchali so ženou. ,,Dozvedel som sa, že ma klame pri každej príležitosti, tak radšej odchádzam. Nechám ju samu, veď ona zničila náš spoločný život.“

Zatkli ich oboch. Pri vyšetrovaní Jean-Jacques priťažoval Kare, ako mohol. Ona síce bránila svoju kožu, ale za zlé sa mu odplácala dobrým:
— Chcem, a hovorím to čo najúprimnejšie,

— zdôrazňovala,

Avšak na lavicu obžalovaných si nezasadli spoločne. Jean-Jacques sa 11. júla 1997 obesil vo svojej cele.

O týždeň neskoršie Karen zastala pred súdom v Caen. Stále bola krásna a vyzerala mladšia ako na svojich 28 rokov. Vysvetľovala, že bola príliš mladá a príliš fascinovaná svojím mužom, aby sa mu vládala vzoprieť.

— Od detstva som bola pod jeho vplyvom. Milovala som ho, verila som mu a splnila každé jeho želanie. On plánoval náš život a rozhodoval o peniazoch.
V podobnom tóne hovorili aj jej obhajcovia a poskytli aj viacero argumentov na svoje tvrdenia. Verdikt znel: 8 rokov straty slobody.