Pri výbere krajiny na mňa ostali krajiny bývalého Sovietskeho zväzu, Nemecko a Brazília. Nakoľko som už dávno snívala o výlete do Južnej Ameriky, ma okamžite zaujala Brazília. Bez rozmýšľania som sa pod kolónku s Brazíliou podpísala, vyzdvihla si potrebné dokumenty a bolo vymaľované. Až neskôr mi s hrôzou dochádzali detaily ako kriminalita, necelých 10 tisíc km vzdialenosti od domova, rečový hendikep a podobné záležitosti. Môj priateľ ma vtedy upokojil, že si vezme dovolenku a poletí do Brazílie so mnou.
Príprava na cestu
Odleteli sme dva týždne pred termínom môjho nástupu na stáž v mestečku Santos v štáte Sao Paulo. Keď už sme leteli do takej diaľky, chceli sme vidieť čo najviac z tej krásnej krajiny. Vzdialenosti v Brazílii medzi jednotlivými mestami, ktoré človek musí bezpodmienečne vidieť sú obrovské. Na šťastie sa dá kúpiť sada leteniek – tzv. „Brasil-Pass“, ktorú je možno využiť v maximálnej dobe 21 dní počínajúcu od prvého letu. Tento „Pass“ nám našu cestu výrazne zlacnil, jeden let tak vyjde zhruba na 100 USD. Jednou podmienkou bolo ale presné naplánovanie letov už pred cestou, tak sme odlietali už s prasne určeným itinerárom. Všetky hoteli sme si zarezervovali tiež dopredu cez internet. Strašne som túžila navštíviť aj Amazóniu, ale odradili nás nutné očkovania, ktoré sme už nestihli pred cestou absolvovať. V iných oblastiach Brazílie očkovania nie sú potrebné.
Rio de Janeiro
Naša cesta začala 21. 7. 2006 na letisku vo Viedni. Prvá zástavka bolo Rio de Janeiro. Už pri pristávaní nás ohromila nádherná kopcovitá krajina pokrytá tropickým pralesom. V Riu sme ostali celé štyri dni. Hneď po príchode do hotelu sme dostali inštrukcie kam chodiť a kam v žiadnom prípade nechodiť a čoho sa vyvarovať. Všetky šperky sme nechali na hoteli, fotoaparát najlepšie malý do vrecka a žiadnu veľkú hotovosť so sebou a keď už tak aspoň rozdelenú po všetkých vreckách. Musím priznať, že som mala prvé dni obavy z hrôzostrašnej kriminality. Ale po krátkom čase sme si zvykli, a snažili sme sa nesprávať ako turisti. V Brazílii je to veľmi jednoduché pre ľudí akejkoľvek farby pleti, populácia je totiž zmiešaná zo všetkých možných rás. Aby som vás nenapínala, ani raz nás neokradli, a ani sa len o to nepokúsili!
Napriek faktu, že sme prišli vlastne v zimnom období, pláže boli plné a teplomer ukazoval dobrých 30st.C v tieni. Vďaka jet legu, ktorý sme prvé dni prekonávali, hlavnú atrakciu Corcovado (socha Ježiša) sme absolvovali zavčas rána a tým pádom sme sa vyhli obrovským davom turistov. Dali sme na rady hotelového Concierge a pod kopcom sme si prenajali auto so šoférom. Tieto autá mali špeciálne povolenie vyviezť nás až úplne hore pod sochu a popritom nám zastavoval na viacerých výhľadových miestach. Naozaj nezabudnuteľné pohľady. Za tie štyri dni v Riu sme sa snažili absolvovať všetky atrakcie, ale hlavne sme si užívali tamojšiu kuchyňu. Reštaurácie s názvom „Churrascaria“, vo voľnom preklade: špecializované reštaurácie na grilované hovädzie mäso, sme už poznali a milovali z Prahy (Ambiente brasileiro). Ale tieto pravé brazílske Churrascarie sa nedali s pražským variantom ani len porovnať. Naša najobľúbenejšia bola Porçao.
Vodopády Iguaçu
Z Ria sme odleteli na hranicu s Argentínou a Paraguayom, kde sa nachádza údajne najväčší vodopád na svete – Foz do Iguaçu. Nádherný prírodný útvar, ktorý sa nachádza na rieke Paraná a treba ho v každom prípade vidieť. Zároveň je národný park Iguaçu obklopený subtropickým pralesom, tak sa mi aj môj sen, prejsť sa pralesom, splnil. Krásna príroda, opice na stromoch, aligátory v riekach, no presne ako som si to predstavovala. Tam sme strávili len dva dni a pokračovali sme v našej ceste do Fortalezy.
Fortaleza
Fortaleza je hlavným mestom v severnom štáte Ceara. Na mojej predošlej stáži v Nemecku som stretla Brazílčana Samira, ktorý pochádzal práve z Fortalezy, tak sme ho nemohli neísť pozrieť. Prileteli sme neskoro v noci, ale napriek tomu nás čakala celá Samirova rodina na letisku. Ubytovali nás vo svojom plážovom domčeku, pár kilometrov od Fortalezy. Celý čas sa o nás starali ako o kráľov. Úžasná rodinka. Myslela som si, že sa k nám tak správali preto, že sa poznáme s ich synom, ale zistila som, že sú všetci Brazílčania takí milí a pohostinní. Z Fortalezy sme vyrazili na dvojdňový výlet do dedinky Jericoacoara, ktorá sa nachádza pri mori v púštnej rezervácii. Celá dedinka je postavená na piesku, nie sú tam žiadne cesty, žiadne pouličné osvetlenie, krásne pláže, no proste romantika. Je to raj windsurferov, každoročne sa tu usporiadajú windsurfingové preteky. Vydali sme sa tam miestnou cestovnou agentúrou. V autobuse sme ale zistili, že delegátka nevie ani slovo anglicky. Ešteže boli v autobuse cestujúci, ktorí nám lámanou angličtinou preložili základné inštrukcie. Spoliehali sme na to, že pracovník agentúry na mieste bude hovoriť aspoň trošku anglicky. To sme sa ale mýlili, s ním to bolo úplne rovnaké. Tento krát nás zachránila jedna Angličanka, ktorá rozprávala španielsky a rukami – nohami od neho získala informácie, kedy a kde nás vyzdvihnú na cestu späť. Tak sme sa šťastne dostali naspäť do Fortalezy a strávili ešte pár dní so Samirom a jeho rodinou. Potom sme už ale odleteli do našej finálnej destinácie: Santos.
Santos
Prileteli sme do Sao Paula, odkiaľ je Santos vzdialený len 50 km. Po príchode nás už čakali študenti, ktorí mali moju stáž na starosti. Ubytovali ma v byte jednej študentky, ktorá bola ešte odcestovaná na rovnakom výmennom programe v Európe. V Brazílii funguje táto organizácia na princípe: “keď chceš ísť na stáž, musíš ubytovať zahraničného študenta.“ V Santose študujú väčšinou študenti zo Sao Paula, bývajú vo vlastných bytoch a na víkendy chodia do Sao Paula k rodičom. Jedná sa väčšinou o študentov z majetných rodín. Všeobecne štúdium na vysokej škole je veľmi finančne náročné. Štátne, bezplatné školy sú síce najprestížnejšie, ale dostane tam len malé percento tých najlepších študentov. Všetci ostatní si školu musia platiť. A nie je to žiadna malá čiastka. Školné sa pohybuje okolo 30 tisíc dolárov ročne. Môj priateľ ostal v Santose so mnou ešte tri dni, aby som sa aklimatizovala a potom odletel naspäť domov. Jeho dovolenka sa skončila a mne začala mesačná stáž na Očnej klinike v nemocnici Ana Costa.
Stáž na klinike
Môj bežný deň začínal o 8.00 hod na klinike. Každý deň ma mal na starosti iný lekár. Nie všetci lekári hovorili perfektne anglicky, ale s každým som sa bez problémov dorozumela. Každý deň som sa tam tešila, boli neuveriteľne milí a ochotní. Dokonca sám prednosta kliniky, profesor Celso Gonçalves., ktorý bol zároveň prednostom ďalších štyroch kliník sa ma ujal, a brával ma so sebou na výjazdy do kliniky v Sao Paule a ďalších kliník, kde som videla výkony a vyšetrenia, ktoré sa na klinike v Santose nerobili. Prístrojové vybavenie všetkých kliník bolo na rovnakej, ak nie lepšej, úrovni ako v Európe. Na súkromných klinikách (je ich asi 80% všetkých nemocníc v Brazílii) operujú starší, skúsení lekári. Mladí lekári chodia vyšetrovať a učia sa operovať pod vedením skúsených lekárov v tzv. „public hospitals“, ktoré sú kvalitatívne na oveľa nižšej úrovni a chodia tam ľudia, ktorí si nemôžu dovoliť zdravotné poistenie.
Voľný čas
Poobede a cez víkendy sme vyrážali s ostatnými študentmi, či už zahraničnými alebo domácimi, na výlety, večere a party.
Brazílčania prekypujú neuveriteľnou dávkou energie. Denne sú v škole od rána do večera, až do 18,00 – 19,00 večer. Neraz sme prechádzali o deviatej večer okolo fakulty a stále tam postávali davy študentov, ktorým práve skončila výuka. Minimálne raz do týždňa organizovali obrovské party, kde sa pravidelne stretávali celé ročníky. Brazílčania milujú pivo a Caipirinhu – národný koktail. Party začínali najskôr o polnoci a poslední študenti odchádzali domov až po svitaní. Každopádne ráno v škole nechýbal nikto. A to sa aj brazílsky študenti medicíny musia veľmi veľa učiť. Stíhali to asi cez víkendy.
Jeden víkend nás zobral André, brazílsky študent japonského pôvodu, k jeho rodine do Sao Paula. Jeho otec je jeden z predných plastických chirurgov v Sao Paule. Plastická chirurgia je veľmi žiadaný obor práve v Brazílii. Najviac plastických operácií sa robí práve v Brazílii. Zorganizovali nám pestrý program, prešli sme si hlavné atrakcie v Sao Paule, ale hlavne sme sa boli pozrieť na jeden operačný deň pána dr. Nishimuru. Potom nás vzal jeho kolega na „tour de luxusné nemocnice“. V Sao Paule sú desiatky veľmi luxusných nemocníc. Sú to všetko súkromné a veľmi prestížne nemocnice. Jedna z nich je dokonca najlepšia nemocnica v celej Južnej Amerike – Hospital Israelita Albert Einstein. Je to obrovský kolos, ktorý vyzerá ako 5-hviezdičkový hotel zvonku i zvnútra. Pre zaujímavosť som si odfotila odpočinkovú miestnosť pre lekárov, v ktorej je úžasná reštaurácia, fitness centrum, pohovky a plazmový televízor. Toto vybavenie hovorí asi za všetko. U nás sa nám o takomto vybavení ani len nesníva. Izby pre pacientov som si ani nefotila, proste štandard 5-hviezdičkového hotela. Lekári v tejto nemocnici sú najlepšími špecialistami v celej oblasti.
Brazília ma natoľko fascinovala, že by som sa tam kedykoľvek rada vrátila. Toľko pozitívnych ľudí pokope som nikde inde na svete nestretla. Myslím si, že každý depresívny človek by sa mal vydať do Brazílie, aby načerpal trošku ich nekonečnej energie. Musím uznať, že mi táto skúsenosť dala veľmi veľa aj pre moje pracovné začiatky. Dva týždne po príchode domov som začala pracovať na Očnej klinike v Prahe. A kúpila som si Portugalčinu pre samoukov, aby som nemala rečový hendikep keď sa budem náhodou niekedy uchádzať o miesto v nemocnici Israelita Albert Einstein :o).
