Po sto rokoch šera sa môžu obyvatelia mestečka Rjukan v Nórsku počas zimných mesiacov opäť tešiť slnku. Nebyť podnikavca Martina Andersona, žili by od septembra do marca v tieni horských štítov.
Nórske mestečko Rjukan leží hlboko posadené v údolí Vestfjord na úpätí 1 800 metrov vysokej hory Gaustatopeen. Polovicu roka strmé svahy hôr bránia slnku, aby mestečko ožarovalo svojimi lúčmi. Každoročne tak od septembra do marca jeho obyvatelia smutne hľadeli do modrej oblohy a na slnkom zaliate vrcholky hôr, zatiaľ čo ich mesto bolo ponorené do tieňa. To však je už minulosťou. Od roku 2013 dopadá kúsok slnečného svitu na ich námestíčko vďaka trom heliostatickým zrkadlám, umiestneným na úbočí hory vo výške 450 metrov nad mestom.
Tieto zrkadlá zachytávajú a odrážajú slnečné svetlo a vysielajú ich priamo na námestie. Sú schopné takto osvetliť okolo 600 metrov štvorcovej plochy. Ich činnosť monitorujú webkamery a riadi počítač. Heliostaty generujú slnečnú energiu, s ktorej pomocou sa nakláňajú a rotujú podľa toho, ako sa slnko pohybuje po zimnej oblohe. Zrkadlá sa pohnú každých desať sekúnd, čo zaručuje, aby slnečné svetlo dopadalo na námestie po celý deň.
Geniálny nápad, ako odrážať slnko do mestečka, sa zrodil už pred viac ako 100 rokmi v hlave priemyselníka Sama Eyde, ktorý v údolí postavil továreň na hnojivá a založil nové mesto, aby mali kedy bývať jeho robotníci. Svoj zámer však pre nedostatok potrebnej technológie vtedy nezrealizoval a miesto zrkadiel postavil v roku 1928 lanovku, ktorá za malý poplatok vyvážala obyvateľov mestečka na vrchol hory, aby si tam mohli užiť chýbajúce slniečko.
K jeho nápadu sa vrátil v roku 2005 až miestny umelec Martin Anderson, keď sa dozvedel o čiastočne zakrytom športovom štadióne v Arizone, ktorý využíva zrkadla k podpore rastu trávy na ihrisku. Taktiež zistil, že v Taliansku existuje dediny, ktorá je podobne zovretá horami vrhajúc tieň, ale kde sa podarilo pomocou zrkadiel navrátiť slnko do života ľudí. Andersonovi však trvalo osem rokov, než túto ideu previedol do praxe. Sprvu nenachádzal pochopenie na mestskej radnici, keď však nakoniec získal potrebné povolenia a financie, začali sa búriť samotní obyvatelia mestečka, ktorým celý projekt, ktorý si vyžiadal 851 tisíc dolárov, prišiel ako zbytočné mrhanie verejných peňazí. Keď však zrkadlá prvýkrát svetlom zaliali zatienené námestie, vrátil sa do tvárí mnohých ľudí úsmev a jas. „Je to tak teplé. Nie fyzicky, ale mentálne. Je to mentálne hrejivé,“ pochvaľovala si napríklad dôchodkyňa Ingrid Sparbo. „Prinieslo nám to veľa šťastia,“ okomentovala prínos vynálezu Heidi Fieldheimová. Teraz kedykoľvek sa ľuďom začne cnieť po slnku, vyrážajú na námestíčko a nastavujú svojej tváre odrazeným slnečným lúčom, ktorých intenzita dosahuje až 90 percent oproti originálu na nebi.
