Tichá ulica, noc. Idete sa nadýchnuť čerstvého vzduchu, pretože nemôžete spať, a zrazu sa vám zastaví srdce – presne uprostred križovatky sedí na stoličke strašidlo. Nič nerobí, ale vám aj tak tuhne krv v žilách a unikáte preč, alebo ste naopak stoický zvedavec a ducha si cvaknete mobilom.
V dedine Kepuh na Jáve sa dejú zvláštne veci. Každú noc tam po uliciach vysedávajú ľudia zababušený do bielych plachiet, ktorých prítomnosť vyvoláva istú úzkosť. Ale nie sú tam len tak. Indonézania sú totiž extrémne poverčiví. A tak sú figúry štylizované presne ako pocongovia, čo sú podľa jávskej povery zahalené bytosti, pod ktorými sa ukrývajú mŕtvi ľudia. A nemôžu sa z bielych závojov oslobodiť. Pýtate sa, k čomu to všetko je? Vo všetkom hľadajte koronavírus, ktorý skrátka hýbe svetom. Pocongovia svojim nočným vysedávaním v obytných zónach odstrašujú prípadných záujemcov o nočnej prechádzky, ktorí by tak porušili povinnosť samoizolacie, poprípade zákaz zhromažďovania.
Organizátori celej akcie samozrejme nie sú natoľko naivný, aby si mysleli, že pocongovia niekoho naozaj vystrašia. Skôr má miestnym obyvateľom „trknúť“, že vírus skutočne nie je sranda a predstavuje reálnu smrteľnú hrozbu. A k tomuto uvedomeniu sa práve hodí táto forma šokovej terapie, kedy ľuďom skôr utkvie v pamäti nejaká negatívna a strašidelná konotácia s nebezpečenstvom, ako prostá ikonografická značka s upozornením.
Pocongovia zrejme majú želaný efekt – žiadni obyvatelia sa v noci vonku nepohybujú. Samozrejme až na tých, ktorí v zahalených osobách vidia veľkú atrakciu a nadšene si ich fotia. Aj tu na ne organizátori vyzreli – figúry sa teraz objavujú sporadicky a celkom nečakane. Tým sa efekt šoku ešte zvyšuje.
