V Tarantinovom filme Nehanebný bastardi sa stretávame s mladou Židovkou, ktorá sa nacistom mstí za vyvraždenie svojej rodiny. Podobné hrdinky nájdeme aj medzi skutočnými obeťami holokaustu. Jednou z nich je napríklad poľsko-bieloruská fotografka Faye Schulman.
Faye Schulman (1919) sa narodila v obci Lenin do rodiny poľských Židov. Východná časť krajiny, v ktorej žila, sa po nemeckej invázii v roku 1939 pripojila k Bielorusku. Tiež celú rodinu čakal skoro tragický osud. Krátko po vpáde nacistických vojsk do ZSSR boli presunutí do geta, kde rúk esesákov všetci zomreli. Ušetrená bola len Faye, ktorá mala vďaka fotografickému nadaniu pracovať pre nacistov. Okrem nej prežilo ďalších päť ľudí, medzi ktorými bol napríklad tesár alebo krajčír. Ďalších osemnásť stoviek „nepotrebných“ Židov bolo hneď po príchode zavraždených…
Nejakú dobu žena fotila portréty pohlavárov a ich mileniek. Na cestu odboja ju priviedol objav fotky zachytávajúc masový hrob so zavraždenými Židmi. Medzi mŕtvymi telami mladá fotografka objavila aj členov svojej rodiny. Aby snímku ako cenný dôkaz ukryla pre budúce dni, svojim vlastným fotoaparátom zaobstarala jeho kópiu. Sama od nacistov potom utiekla a pridala sa k partizánskemu hnutiu Brigáda Molotova.
Toto zoskupenie bolo zložené najmä z utečencov vojnových zajatcov a normálne by do svojich radov ženu možno nepustili. V tej do dobe bola ale núdza o zdravotnícke sily, a partizáni preto nakoniec privolili k jej prijatiu. Od septembra 1942 až do júla 1944 v lesoch pracovala ako zdravotná sestra. Židovskú identitu pritom po celý čas skrývala. Spoločne s ostatnými zorganizovala akciu na prepadnutie Nemcov, vďaka ktorej získala späť svoj fotoaparát. Ako jediný fotograf vo východnej Európe tak mohla dokumentovať tamojšiu partizánsku činnosť. Len málo podobných fotiek sa po konci vojny zachovalo.
„Chcela som, aby ľudia vedeli, že existoval odboj. Všetci Židia nechodili ako ovce na zabitie. Bola som fotograf. Mám fotky. Mám dôkazy,“ povedala v jednom z neskorších rozhovorov.
Na niekoľkých snímkach môžeme vidieť samotnú Schulmanovú, ako v kožuchu s leopardím vzorom a s puškou v ruke mieri do diaľky či ako sa smeje v spoločnosti ďalších bojovníkov.
„Keby som sa sťažovala, znamenalo by to, že som zlý partizán. Musela som sa preto stále smiať,“ objasňovala po rokoch pôvod nehynúceho optimizmu, ktorý vyžaruje z fotiek.
Neskôr sa dostala do bývalého koncentračného tábora v Landsbergu, ktorý po oslobodení slúžil ako azyl pre vojnových utečencov. V odbojovej činnosti naďalej pokračovala a spoločne s manželom Morrisom Schulmanom napríklad pašovala zbrane do vojny za nezávislosť Izraela.
V roku 1948 emigrovala do Kanady, kde vychovala tiež dve deti. Za svoje zásluhy bola ocenená kanadskou, americkou aj bieloruskou vládou. V roku 1995 jej vyšla autobiografia A Partisan’s Memoir: Woman of the Holocaust (Partizánske pamäti: Žena holokaustu). Jej fotky sú dodnes vystavované.
