„Keď sa vydám za príslušníka armády, samy sa stanete jej súčasťou.“ To bolo heslo, ktoré razila Marija Okťjabrskaja. Nešlo iba o lacnú frázu. Keď prišlo do tuhého, Ruska preukázala, že je za svojho muža a krajinu skutočne ochotná položiť život.
Marija Oktjabrskaja sa narodila do chudobnej dedinskej rodiny na Krymskom polostrove. Už ako mladé dievča bola uchvátená komunistickými revolucionármi a ich ideálmi. Neskôr sa vydala za vojenského dôstojníka Ilju Okťjabrského. Vtedy sa zrodil aj jej záujem o armádu. Aj keď pracovala v konzervárni alebo ako telefónna operátorka, vo voľnom čase sa učila používať zbrane a podstúpila tiež kurz vojenského ošetrovateľa. Tieto skúsenosti mohla neskôr uplatniť v praxi. Roku 1941 totiž ZSSR vstúpil do 2. svetovej vojny.
Na front odišiel aj jej manžel Ilja. Marija o ňom dva roky nemala žiadne správy. Až v roku 1943 sa dozvedela, že je už od augusta 1941 po smrti. Nacisti ho pripravili o život v bitke neďaleko Kyjeva. Neočakávaná správa ženu hlboko zasiahla. Neboli to ale len pocity zármutku, ktoré ju v ťažkých chvíľach sprevádzali. Máriu spaľovala žeravá zlosť.
„Bol to pre mňa krst ohňom.. Niekedy cítim taký hnev, že ani nemôžem dýchať,“ opísala svoje sestre v liste. Existoval len jeden liek, ako zlosť vo svojom vnútri utíšiť. Zúfalá žena začala dávať dohromady plán pomsty, ku ktorému jej mal dať povolenie muž na najvyššom mieste.
„Milý Stalin,“ písala v ďalšom liste. „Môj manžel bol zabitý počas obrany svojej vlasti. Za jeho smrť a za smrť ďalších sovietskych ľudí sa chcem tým fašistickým psom a barbarom pomstiť. Z toho dôvodu som do Národnej banky vložila všetky svoje úspory – 50 tisíc rubľov – a chcem, aby sa za to vyrobil tank. Láskavo vás žiadam, či by sa mohol volal Bojujúca priateľka a či by som s ním ako jeho vodič mohla vyjsť na front.“
Stalin jej požiadavkám vyhovel a po päťmesačnom výcviku Marija skutočne vycestovala s modelom T-34 na bojisko. Jej spolubojovníci si sprvu mysleli, že sa jedná o vtip. Neboli nijako nadšení z toho, že ich do bitky má na poste vodiča viesť žena. Všetko sa ale zmenilo po prvom ostrom strete v októbri 1943. Marija preukázala, že to myslí so svojou účasťou v armáde úplne vážne a spoločne s posádkou sa jej podarilo zneškodniť guľometné hniezdo a delostrelecké zbrane. Jej tank bol počas odvetnej akcie zasiahnutý. Marija z vozidla však neohrozene vyskočila a počas paľby tank opravila. Po tejto misii si vyslúžila povýšenie na seržantku.
Svoje schopnosti a odvahu preukázala aj o mesiac neskôr v nočnej bitke o mesto Novo Selo vo Vitebskej oblasti. Ďalší nočný zásah v rámci leningradsko-novgorodskej operácie sa jej 17. januára 1944 stal ale bohužiaľ osudným. Tank bol zasiahnutý nemeckou protitankovou strelou a Marija bola počas jeho opravy zranená letiacimi kúskami granátu. Po skončenom boji bola prevezená do vojenskej nemocnice v Fastiv, kde dva mesiace ležala v kóme. 15. marca svojim zraneniam nakoniec definitívne podľahla. Posmrtne o niekoľko mesiacov neskôr získala titul Hrdina Sovietskeho zväzu, najvyššie vyznamenanie vtedajšieho ZSSR.
Jej tank Bojujúca priateľka brázdil vojnové pole až do konca svetovej vojny.
