Nemci sa rozhodli natočiť ohromný veľkofilm Titanic, na ktorom chceli dokumentovať biedu a zbabelosť im nepriateľského anglosaského tábora. Megalomanskú snímku sa síce podarilo po mnohých peripetiách dokončiť, ale nikdy nebol premietaná v kinách.
Prvá scéna filmu ukazuje, ako sa Židia a britskí bankári bavia v kajute majiteľa Titanicu Bruce Ismaye zo spoločnosti White Star. Tí istí muži a podľa filmu hlavné strojcami tragédie sa potom zúfalo snažia za svoje peniaze kúpiť miesto na záchranných člnoch, keď sa loď pozvoľna potápa. Jediným kladnými charaktermi na lodi sú nemecký prvý dôstojník Petersen, ktorý sa šľachetne vzdá miesta na člne pre svoju milenku, a potom istý škandinávsky pár, ktorý celú katastrofu prijíma dôstojne a stoicky, na rozdiel od panikariacích a zúfalo utekajúcich Britov. Loď sa hemží zbabelcami a všetci zaslúžene klesnú ku dnu. Taká je zápletka nacistického veľkofilmu Titanic.
Snímka sa začal sa natáčať v roku 1940, na základe scenára Haralda Bratta. Goebbels sa v ňom videl, videl v ňom nástroj antižidovskej propagandy. Hlúpi a hamižný Židia si postavia obriu loď, na ktorej potom biedne zahynú, zatiaľ čo jediní, kto za niečo stojí, sú Árijci.
Réžie sa ujal Herbert Selpin, ktorý dostal k dispozícii prakticky neobmedzené finančné prostriedky. A Selpin ich skutočne vedel využiť. Na jeho žiadosť bolo postavených deväť komplexov, ktoré mali predstavovať interiér lode. Bola tiež vytvorená deväťmetrová zmenšenina lodi, ktorá mala slúžiť ako model pre niektoré zábery. Selpin ale požadoval naozajstnú loď, ktorá by imitovala skutočný Titanik. A Goebbels mu ju dal. Luxusný zaoceánsky parník Cap Arcona bol len o niečo menší ako naozajstný Titanic. Ako komparz bolo poslaných na natáčanie tisícky vojakov a civilistov.
Lenže natáčanie sa zvrhlo v nekonečne večierky a orgie. Kým všade okolo zúrila vojna, prídely potravín sa znižovali a bombardéry ničili Nemecko, herci sa na pľaci opíjali, mali neobmedzené množstvo cigariet, alkoholu i vybraných pochúťok. Natočiť jednu krátku scénu trvalo niekoľko dní, pretože herci boli neustále opití alebo mali opicu. Jeden z kulisárov v opitosti dokonca zdemoloval časť filmového zariadení. Selpin nejavil žiadne znepokojenie nad tým, že natáčanie sa o mesiace oneskorilo oproti plánu. Navyše videl, že Nemecko začína prehrávať vojnu, a jeho zápal pre vec zjavne ochabovali.
Toho si však všimol scenárista Walter Zerlett-Olfenius, ktorý bol informátorom gestapa. To si pre Selpina prišlo a režisér skončil na koberčeku pred Goebbelsom, ktorý vtedy dostal jeden zo svojich povestných záchvatov zúrivosti. Selpina nechal uväzniť v podzemnej cele gestapa v Berlíne. V noci za ním prišli dvaja gestapáci a obesili ho na okne. Oficiálne to bolo označené ako samovražda.
Film potom dokončil na konci roka 1942 neznámy režisér. Hotový snímok bol v súkromí premietnutý Goebbelsovi a ten bol s výsledkom krajne nespokojný. Vo svetle vojnových hrôz už celý zámer filmu vyznieval hlúpo. Ľudia by si navyše podľa Goebbelsa mohli začať spájať svoj osud s pasažiermi Titanicu, ako sa Nemecko začalo neodvratne blížiť svojej porážke. A dokonca by si niektorí mohli myslieť, že Ismay je v podstate to isté ako Hitler, vedúci krajinu ku skaze.
Film teda skončil v archíve a za vojny ho Nemci nikdy nepremietal. Na verejnosť sa dostal až v päťdesiatych rokoch, keď z neho boli vystrihnutie všetky protibritské a protižidovské scény. Scéna potopenia lode, pri ktorej bola použitá deväťmetrová maketa, bola potom využitá v britskom filme o Titanicu A Night To Remember z roku 1958. Tragický osud stretol tiež loď Cap Arcona, ktorú na konci vojny potopil nálet Spojencov. Loď klesla ku dnu aj s takmer 5000 vojnovými zajatcami na palube.
