Klenotník sedel pri svojom stolíku a roztržito hľadel na ulici výkladom malého elegantného obchodu, ktorý mu patril.
Pred výkladom sa zastavila dievčatko a pritisla nos na sklo. Oči modré ako nebo sa jej rozžiarili, keď uvidela jeden z vystavených šperkov. Rozhodne otvorila dvere a ukázala na nádherný tyrkysový náhrdelník.
„Chcem ho pre sestru ako darček. Môžete mi ho pekne zabaliť?“
Klenotník sa na svoju zákazníčku neveriacky zadíval: „Koľko máš peňazí? „
Dievčatko si bez zaváhania stúplo na špičky a vysypalo na pult plechovú pokladničku. Vypadlo z nej pár drobných bankoviek, hrsť mincí, niekoľko mušličiek a kovových figúrok.
„Bude to stačiť?“ spýtala sa hrdo.
„Chcela by som kúpiť darček staršej sestre. Čo umrela mamička, sa o nás stará ona a nikdy nemá ani chvíľku pre seba. Dneska má narodeniny a z tohto darčeka bude mať určite veľkú radosť. Ten kameň má rovnakú farbu ako jej oči.“
Muž odišiel do zadnej časti obchodu a za chvíľku sa vrátil s krásnym červeno a zlate zdobeným darčekovým papierom, do ktorého starostlivo zabalil krabičku s náhrdelníkom.
„Tu ho máš,“ povedal dievčatku. „A daj na neho pozor.“ Dievčatko hrdo vykročilo, ako by si nieslo poklad.
Hodinu potom vošla do klenotníctva krásna dievčina. Mala nádherné modré oči a vlasy farby medu. Položila na pult pred klenotníka balíček, ktorý on predtým s takou starostlivosťou pripravoval.
„Ten náhrdelník bol kúpený u vás?“
„Áno, slečna.“
„Koľko stál?“
„To je vec dohody medzi zákazníkom a mnou. Táto informácia je dôverná.“
„Ale moja sestra mala len pár drobných! Nikdy by si taký náhrdelník nemohla dovoliť kúpiť!“
Klenotník zdvihol puzdro s náhrdelníkom, zavrel ho, znovu starostlivo zabalil a podal dievčaťu.
„Vaša sestra ho zaplatila. Dala za neho viac, než by dal ktokoľvek iný – dala všetko, čo mala.“
