Každý štát má pripravené bunkre pre svojich najvyšších predstaviteľov pre prípad, že by sa to na Zemi nejako zvrtlo a nedalo by sa žiť na povrchu. Američania mali pre ten prípad napríklad bunker Greenbrier. Ten sa nachádza v Západnej Virgínii.
Greenbrier sám o sebe je pritom luxusný rezort, ktorý možno normálne navštíviť, teda ak na to máte dosť peňazí. Navštívilo ho mnoho prezidentov i zahraničných návštev. Nikto z nich však dozaista nevedel, čo sa ale nachádza pod povrchom.
V päťdesiatych rokoch americká armáda začala budovať tajný bunker. Projekt niesol kódové označenie Greek Island. Mali doň byť presunutí členovia Kongresu a prezidentskej administratívy. O existencii bunkra vedelo len niekoľko zasvätených ľudí. Sami členovia Kongresu o ňom nevedeli a dozvedieť sa o ňom mali až vo chvíli, kedy by sa do neho sťahovali.
Konštrukcia začala v roku 1958 a trvala dva roky. Pracovníkom firiem, ktorý kopali obriu dieru do zeme a následne tam bunker budovali, bolo povedané, že ide o múzeum. Jeden z nich sa vraj posmešne opýtal: „Práve sme sem inštalovali 110 pisoárov, čo tu sakra chcete vystavovať?“
Bunker bol navyše chránený nielen betónovými múrmi, ale aj plátmi ocele. Pre múzeum krajne zvláštna vec. Strop „múzea“ sa nachádzal šesť metrov pod zemou. Bol vybavený sofistikovaným systémom ventilácie, ktorý nielen vháňal do podzemia čerstvý vzduch, ale bol schopný odfiltrovať radiáciu.
V bunkri bola napríklad aj veľká miestnosť, kde mala ďalej zasadať Snemovňa reprezentantov. Aj pri jadrovej katastrofe sa tak ďalej mohli, aspoň teoreticky, schvaľovať a vydávať zákony. Podobnú miestnosť mal aj Senát, bunker obsahoval mnoho zasadačiek a meeting roomov. Ďalej nechýbalo televízne štúdio, takže z bunkra mohlo prebiehať aj televízne vysielanie určené nešťastníkom tam hore. Každý kongresman mal svoju vlastnú posteľ, ktorá ale nebola žiadnym luxusom. Boli to klasické železne vojenskej poschodove postele, aké pozná každý, kto prešiel výcvikom americkej armády.
Okrem vyvolených zákonodarcov bol dopredu určený tiež zoznam technických a podporných pracovníkov, ktorí sa mali starať o chod celého komplexu. Tí sa tiež starali, aby bol bunker kedykoľvek pripravený na nasťahovanie. Vojna mohla začať kedykoľvek.
Bunker bol tajný tridsať rokov. Potom na jeho existenciu prišli novinári denníka Washington Post. Aj tak ale na priame otázky hovorca popieral, že by čokoľvek takého existovalo. Novinár Ted Gup, ktorý s príbehom prišiel, čelil nátlaku a vydieraniu. Mnoho ľudí považovalo za nebezpečné šťúrať do vecí národnej obrany. Gup sa obhajoval tým, že v roku 1992 už bol bunker rovnako zastaraný a určite by neslúžil svojmu účelu.
