Žiadna udalosť s Belgickom tak neotriasla ako prípad Marca Dutrouxa. Chyby a prehmaty polície aj ministra spravodlivosti viedli k tomu, že pedofil znásilnil, mučil a zavraždil štyri deti, zabil aj svojho komplica. Polícia z pivnice hrôzy vyslobodila už len dve dievčatá.
Boli to ich prvé vysnívané prázdniny bez rodičov. 17-ročná An Marchalová a 19-ročná Eefje Lambrecksová si vyrazili užívať do mesta Ostend. „Nechceli sme ju pustiť. Povedala mi: ,Tati, už mám skoro osemnásť.’ Aj manželka mi povedala, že ju budeme musieť pustiť,“ povedal otec Paul Marchal v dokumente The Monster of Belgium.
Počas prázdninového pobytu zavítali dievčatá na hypnotizérsku show. Obe sa dostali aj na pódium, filmoval ich tam aj jeden člen štábu. V noci 22. augusta 1995 Paula Marchal zobudil telefón. Volal jeden z priateľov jeho dcéry a povedal mu, že sa dievčatá z predstavenia nevrátili. „Začal som naozaj panikáriť. Takéto správanie sa na dievčatá nehodilo,“ opísal otec.
Keď prípad nahlásil, prekvapilo ho, ako málo to policajta znepokojuje. Hovorili mu, aby bol v pokoji, že sa dievčatá čoskoro vrátia, že len vyrazili za dobrodružstvom. „Bol som ich prístupom šokovaný,“ priznal Marchal. Belgická polícia v 90. rokoch minulého storočia vo väčšine prípadov zmiznutých detí jednoducho najskôr 48 hodín počkala a až potom začala konať. Štúdia pritom dokázali, že 91% unesených detí je zavraždených počas 24 hodín.
Osemročné dievčatá sa stratili v parku
Marchal sa potom sám chopil iniciatívy. Začal vyrábať plagáty s fotkami nezvestných a pátral na vlastnú päsť. V tú dobu v Belgicku viac rodičov márne hľadalo svoje deti. Julie Lejeuneová a Melissa Russo zmizli 24. júna z parku v Grâce-Hollogne. Obe mali osem rokov.
Plynuli mesiace a ani polícia ani rodičia štyroch dievčat nič nezistili. „Vo februári 1996 som si začal vnútorne pripúšťať, že už pátrame len po mŕtvych telách,“ priznal Marchal. Zmiznutím deťom ale nebol koniec …
Sabine Dardennová bolo 12 rokov. Jedinou starosťou v jej živote bola škola, kam tiež 28. mája 1996 na bicykli mierila. Na opustenej ceste sa náhle vedľa nej objavila dodávka. Otvorili sa bočné dvere a niečí ruky ju uchopili, dala dole z bicykla a vtiahli dovnútra.
Dodávka ju odviezla k neznámemu domu, kde ju dvaja muži natlačili do kovovej debny a odniesli dovnútra. „Potom ma jeden z nich pripútal za krk k posteli,“ opísala Dardennová v roku 2004 pre denník Le Soir. „Tak som zostala dva alebo tri dni.“ Potom ju únosca odviedol do pivnice, kde bola v miestnosti s matracom a žiarovkou. Únosca jej dal konzervu s mäsovými guľkami v paradajkovej omáčke a chlieb, ktorý však čoskoro splesnivel.
Muž sa k nej v tú dobu inak správal slušne a tvrdil, že je jej priateľ a chráni ju pred ešte horším osudom. „Vraj mi zachránil život. Hovoril mi, že niekto ďalší mi chce ublížiť a žiada výkupné od mojich rodičov. „
Ďalšie bez stopy zmiznutá dievča konečne zalarmovala políciu, ktorá založila špeciálnu útvar. „Všetky stopy sme preverovali. Lenže sme nič nenašli. A tiež sme v tú dobu neverili, že by za zmiznutiami na rôznych miestach krajiny mohol byť jeden človek. To bolo pre nás nepredstaviteľné,“ spomínal detektív Albert Priem.
Ďalší záhadné zmiznutie
Od zmiznutia Dardennovej ubehlo 10 týždňov. Polícia ďalej tápal, keď prišlo ďalšie hlásenia. Štrnásťročná Laetitia Delhezová išla vo dne po ulici domov od bazéna. Potom zmizla.
Verejnosť znepokojená šiestimi nezvestnými dievčatami tlačila na políciu a úrady, aby konali. Polícia preto na pátranie vyčlenila mnoho ľudí. Jedným z nich bol aj vyšetrovateľ Michel Demoulin. „Povolali ma, keď zmizla Laetitia. Museli sme preveriť veľa vecí,“ vysvetlil.
Po niekoľkých dňoch mali detektívi v ruke hlásenie svedka, ktorý videl na ulici podozrivé vozidlo – dodávku. Svedok si spomenul, aký typ to bol, že bola biela a dokonca si pamätal aj časť ŠPZ. Takýto popis sedel aj na vozidlo nezamestnaného elektrikára, otca troch detí, Marca Dutrouxa.
Polícia si ho aj s manželkou Michelle Martinová a ich známym Michelom Lelièvrehom pozvala na výsluch. Vyšetrovateľ Demoulin sa najprv snažil pochopiť, kto proti nemu sedí. Potom sa začal vypytovať, či pozná dievčinu menom Laetitia Delhezová. To Dutroux poprel.
V čase výsluchu – 13. augusta 1996 – bola 14-ročná Laetitia nezvestná už šesť dní. Demoulin začal vypočúvať na heroíne závislého Lelièvreho. Ten nakoniec priznal, že Delhezovú uniesol. Potom vypovedala aj Martinová – od činov manžela sa dištancovala a tvrdila, že tým, čo urobil, je znechutená.
Demoulin a jeho kolegovia tak teraz vedeli, že Dutroux Laetitia uniesol. Dvojica, ktorá vypovedala, však nevedela, či dievča ešte žije. Pri ďalšom výsluchu Dutrouxa 15. augusta došlo k niečomu, z čoho dodnes vyšetrovateľa mrazí. „Uprostred výsluchu povedal: ,Viete čo? Môžem vám dať dve.’ A potom kývol smerom za mňa. Keď som sa obzrel, bol tam plagát nezvestnej Sabine Dardennovej,“ líčil Demoulin.
Dutroux potom povedal, že dievčatá sú v jeho dome. Tam ich naozaj polícia našla a vyslobodila z pivnice, upravenej na väzenie. Obe dievčatá boli vystrašené a na konci síl. „Keď sme ich objavili, cítil som rôzne emócie. Bol som šťastný, ale bol som aj naštvaný z toho zla,“ opísal Demoulin.
V tú dobu už v Dutrouxovom domu boli televízne štáby a natočili, ako obe dievčatá prvýkrát od únosu uzreli denné svetlo. Dvanásťročná Sabine strávila v pivnici takmer tri mesiace, Dutroux ju pravidelne znásilňoval …
Svet sa potom dojímal televíznymi zábermi dvoch rodín, ktoré sa stretli s deťmi, o ktorých si mysleli, že sú mŕtve. „Sabine neprestávala plakať. Celé uplynulé týždne si myslela, že ju rodina opustila, že sa jej zriekla. Som policajt, ale aj mňa pri pohľade na ňu mrazilo,“ priznal Demoulin.
Zomreli od hladu
„Bol som rád za ich rodiny. A zároveň mi to dodávalo nádej, že aj my máme ešte šancu,“ povedal Paul Marchal, otec rok nezvestnej An. Lenže nádeje netrvala dlho …
Vďaka finančným podvodom dokázal Dutroux získať sedem domov. Dva dni po náleze Sabine a Laetitie priviedol Dutroux vyšetrovateľa na zadný dvorček ďalšieho domu. Boli tam telá Julie Lejeuneovej a Melisse Russovej. Obe osemročné dievčatá zomreli od hladu.
Od 6. decembra 1995 do 20. marca 1996 bol totiž Dutroux vo väzbe za podiel na krádeži luxusného auta. Dutroux prikázal manželke Michelle, aby dievčatá kŕmila, tá však neskôr tvrdila, že sa bála do pivničného väzenia chodiť.
O ďalšie dva dni neskôr Dutroux ukázal aj hroby An Marchalovej a Eefje Lambrecksovej. Sériový vrah ich omámil a potom zakopal zaživa. Osud všetkých šiestich nezvestných dievčat bol známy. Belgicko bola ale v šoku a pýtala sa, ako sa to všetko mohlo stať.
Psychológovia a sexuológovia Dutrouxa označili za asociálneho psychopata sa sadistickým sklonmi bez akýchkoľvek zábran, ktorý sa riadi len svojou perverzné túžbou manipulovať ľuďmi.
Dutroux neprežil šťastné detstvo, rodičia boli tyrani. Do konfliktu so zákonom sa dostal prvýkrát v roku 1974 – vo svojich 18 rokoch kvôli homosexuálnej prostitúcii. Okrem toho kradol autá a čas od času za to bol odsúdený ku kratším trestom. Počas jedného z pobytov za mrežami sa zoznámil s Michelle Martinovou a v roku 1985 sa s ňou oženil.
Dostal 13,5 roka. Prepustili ho za tri
Na slobode potom pár už vyvádzal spolu. V roku 1988 uniesli štyri dievčatá vo veku 11 až 19 rokov, ktoré Dutroux znásilnil. Jednu ženu navyše brutálne napadol. Súd mu v roku 1989 započítal aj lúpeže a vymeral mu trest 13,5 roka, manželke 5 rokov.
Dutroux však strávil vo väzení len tri roky. Za dobré správanie ho vtedajší belgický minister spravodlivosti Melchior Wathelet, ktorý sa potom stal sudcom Európskeho súdneho dvoru v Luxemburgu, prepustil. Neskôr sa obhajoval výhovorkou na preplnenosti väzníc …
Úrady vypustili na verejnosť „časovanú bombu“ – tak jeho prepustenie označili psychiatri. A túto časovanú bombu si polícia nevšímala, aj keď počula hlasné tikanie. V roku 1993 policajný informátor povedal, že ho Dutroux požiadal o pomoc s únosom dievčaťa. Aj Dutrouxova matka povedala polícii, že syna podozrieva, že by mohol doma niekoho väzniť.
Bomba vybuchla v auguste 1995, keď uniesol osemročná dievčatka Lejeuneovu a Russo. Polícia pár týždňov predtým predsa len uverila zvestiam o Dutrouxovy. Pred dom mu namontovala kameru, ktorá snímala všetko dianie. Lenže kamera bola zapnutá len od ôsmej rána do šiestej večer. Dutroux priviezol dievčatá do domu neskôr …
René Michaux – detektív, ktorý mal operáciu nazvanú „fellow“, čo bolo sledovanie Dutrouxa, na starosti, navštívil dom podozrivého v decembri 1995. Vtedy bol Dutroux vo väzbe za krádež luxusného auta. Michaux sa vydal dom prehľadať a so sebou mal zámočníka, ktorý mu ho otvoril.
Detektív ignoroval detské hlasy
Počas prehliadky začuli detské hlasy. Potom Michaux vyhlásil, že sú zvonku, že to nič nie je. Zámočník tvrdil, že nie, že idú zvnútra. Potom však hlasy utíchli. Detektív vyhlásil, že je policajtom on a že to nič nie je. Hlasy patrili nezvestné osemročným dievčatám, ktoré neskôr zomreli od hladu.
Michaux v dome našiel videokazety. Nikdy sa na ne ale nepozrel – neskôr to vysvetľoval tým, že nemal video. Na kazetách bolo mimo iné zachytené, ako Dutroux stavia ukryté pivničné väzenie. Detektív tiež tvrdil, že dvere do pivnice boli tak dôkladné ukryté, že nešli objaviť. Iní policajti však namietali, že v prípade zmiznutých detí by „prekutrali“ úplne všetko.
V tú dobu po dievčatách pátralo pol Belgicka, prípad plnil stránky novín. Polícia vedela o podozrení aj Dutrouxovej minulosti. Napriek tomu prehliadku vybavila zbežne jedným človekom bez psov a ďalšieho vybavenia. Druhá prehliadka prebehla o šesť dní neskôr tiež bezvýsledne.
Keď vyšli všetky fakty najavo, začali zástancovia konšpiračných teórií hovoriť o tom, že ide o medzinárodnú sieť pedofilov, krytou ľuďmi z najvyšších miest Belgicka. 20. októbra 1996 vyšlo v Bruseli do ulíc 300 tisíc ľudí, ktorí protestovali proti nefungujúcemu súdnemu a policajnému systému. Menšie protesty pokračovali ešte niekoľko týždňov.
Manželka už je na slobode
Dutroux sa pripomenul o dva roky neskôr. 23. apríla 1998 pri prevoze eskorte, skladajúcej sa z troch policajtov, utiekol. Pátrať po ňom začalo 5000 policajtov, po troch a pol hodinách slobody utečeného väzňa chytil pri meste Neufchateau miestny lesník. Blamáž odniesli rezignáciou minister vnútra a spravodlivosti.
V roku 2004 sa spolu zišli na súde dievčatá, teraz o osem rokov staršie, ktoré Dutrouxovu kobku prežili. Laetitia Delhezová a Sabine Dardennová proti väzniteľovi svedčili. Proces na mieste sledovalo 1340 novinárov z celého sveta.
22. júna 2004 bol odsúdený Dutroux na doživotie, súd ho uznal vinným aj zo zabitia bývalého komplica Bernarda Weinsteina. Manželka Martinová dostala 30 rokov a Lelièvre 25 rokov väzenia. Vrahyňa Martinová, ktorá bola priamo zodpovedná za smrť hladom dvoch osemročných detí bola prepustená v auguste 2012, odpykala si tak len 16 rokov. Prepustenie vyvolalo opäť protesty. „Existuje len jedno slovo, ktoré toto vyjadruje. Je to jednoducho absurdné. Musím to ale prijať. V tomto som prehral,“ povedal denníku Independent Paul Marchal.
Vo februári 2013 požiadal o predčasné prepustenie aj Dutroux. Súdu tvrdil, že už nie je nebezpečný a že by na slobode nosil sledovacie náramok. Jeho žiadosť bola ale zamietnutá. O tom, ako veľmi z neho bola Belgicka zhnusený, svedčí aj fakt, že si medzi rokmi 1996-1998 viac ako tretina ľudí s priezvisko Dutroux zmenila meno …
