V dvoch sa tu žiť nedá a nedá sa sem pozvať priateľov na večeru, ktorú napokon ani nie je kde pripraviť. Inak sa tu ale dá pohodlne žiť. Aspoň to tvrdia izraelský spisovateľ a filmár Etgar Keret, ktorý si vo Varšave nechal postaviť najužší dom sveta.
Pred 9 rokmi padla Izraelčanovi do oka úzka medzera medzi dvoma blokmi domov a rozhodol sa, že ju vyplní domom. Na pohľad šialenú myšlienku zhmotnil poľský architekt Jakub Szczęsny, ktorý navrhol dvojposchodovú stavbu z oceľového skeletu. Ten sa musel najprv celý zhotoviť mimo miesta stavby a až potom bol vklinený medzi existujúce budovy.
„Bola to najväčšia výzva môjho života, pretože som nikdy nerobil niečo tak úzkeho,“ vyhlásil architekt. Dom meria v najužšom mieste niečo málo cez 90 centimetrov a v tom najširšom 1,2 metre. Jeho celková podlažná plocha zaberá iba 46 metrov štvorcových. Aj tak sa ale do malého priestoru podarilo vtesnať všetko základné vybavenie, ktoré patria k dnešnému modernému bývaniu. Spálňu tvorí iba jedna posteľ ohraničená z oboch strán múrmi a kúpeľňa nie je nič viac než záchod so sprchovou hadicou. Kuchynka je tak malá, že sa v nej dá ohriať len hotové jedlo, a chladnička pojme maximálne tak dva poháre s nápojom. Z poschodia na poschodie sa musí liezť po rebríku a do domu sa vstupuje cez výsuvné schodisko, ktoré sa po zasunutí premení na „obývačku“.
„Než som sa sem nasťahoval, mal som obavy, že tu budem trpieť klaustrofóbiou, že to tu bude tmavé a že sa tu budem cítiť ako sardinka v plechovke,“ priznal sa Etgar Keret. „Ale v skutočnosti tu mám veľké pohodlie. Je to navrhnuté tak, aby sem prúdilo veľa svetla,“ dodal.
Dôvodov, prečo sa rozhodol k tomuto trochu bizarnému spôsobu bývania, je niekoľko. Predovšetkým je presvedčený, že ľudia by si mali vystačiť s podstatne skromnejším životným priestorom než doteraz. „Výskumy ukazujú, že sme na pokraji sociálnej katastrofy, pretože je príliš veľa obytných plôch,“ vysvetľuje. Podľa neho ľudia nepotrebujú toľko miesta na bývanie, takže by mali dávať prednosť menšiemu a lacnejšiemu obydliu.
Keretov dom však neslúži len na bývanie, ale plní aj funkciu akéhosi monumentu či pamätníku, ktorým Keret vzdal poctu svojej židovskej rodine, ktorej členovia zahynuli za druhej svetovej vojny. Jeho rodičia sa museli tri roky pred nacistami skrývať pod podlahou jedného varšavského domu. Nie náhodou teraz jeho dom stojí len pár krokov od hranice, ktorá kedysi delila veľké a malé židovské geto. Tým, že svoj najužší dom na svete vpašovala medzi tehlový činžiak z predvojnovej doby a panelák z doby komunizmu zaplnil nielen medzeru, ale symbolicky prepojil rôzne historické doby sa súčasnosťou. Stavba napokon nemá status obytného domu, pretože sa svojimi parametrami nevošla do poľských stavebných predpisov, ale je označená ako umelecká inštalácia. Keret tam síce v skutočnosti býva, ale v čase, keď cestuje, prepožičiava svoj domček iným umelcom k prebývaniu.
