Keď sa v roku 1895 v Ekvádore ujal vlády generál Eloy Alfaro, vyhlásil, že spojí železnicou mesto Guayaquil s hlavným mestom Quito. Nová trať mala viesť pohorím Andy.
Mnoho ľudí sa vtedy stavalo proti nápadu, nechceli, aby takmer posvätné Andy znesvätilo železnica, ale prezident nakoniec presadil svoju. Najal americké spoločnosti, ktoré mali komplikovanú stavbu realizovať. Už vtedy sa o železnici hovorilo ako o najzložitejšej na svete. V roku 1899 sa začalo stavať.
Podmienky na stavbu boli úplne šialené. Zosuvy pôdy, zemetrasenia, divoké zvieratá, choroby, husté dažde, to všetko spôsobilo, že sa stavba dostala rýchlo do časového sklzu. Vôbec najťažšie bolo položiť koľaje cez masív zvaný Diablov nos. 800 metrov vysoký skalný útvar bol tým posledným miestom, kadiaľ by mala viesť železnice. Inžinieri museli vytvoriť špeciálnu železničnú trať, kedy vlak išiel dopredu a potom zase cúval. Zákruty totiž nebolo ako urobiť. Vlaky prekonávajú prevýšenie až 18 stupňov.
Miestne povery hovoria, že si diabol nepraje, aby mu jazdili po jeho nose vlaky. Možno práve preto stála stavba tejto časti železnice ľudské životy. Cez 2000 ľudí zomrelo pri nehodách, vyčerpaním, hladom alebo na choroby. Medzi mŕtvymi bolo veľa ľudí z Jamajky, ktorých sem spoločnosť doviezla na prácu, ale aj väzni, ktorí tu boli na nútených prácach a bolo im sľúbené, že ak trať dokončia, dostanú slobodu. Na stavbe zahynul aj hlavný inžinier celej stavby, major John Harman.
Cez všetky možné komplikácie bola trať dokončená a okrem niekoľkých období, kedy ju bolo nutné opraviť, funguje dodnes. Je to inžiniersky zázrak, ktorý v tom čase nemal obdoby. Ako každé veľké dielo, aj toto ale bolo vykúpené nielen krvou a potom, ale aj životmi mnohých ľudí.
Londýnska podzemka, prvá na svete, slúžila aj ako protiletecký kryt
