Čínska vláda datuje mnoho situácií kedy tvrdo porušila ľudské práva alebo vydala rozkaz na masové vraždenie povstalcov pokúšajúcich sa destabilizovať krajinu. No do tohto dňa nič nepobúrilo svet tak ako masové jatky demonštrujúcich študentov na Námestí Tchien-an-men. Na prvý pohľad nenápadná situácia, uctenia si smrti politika Chu Jao-panga, reformne orientovaného predsedu Ústredného výboru Komunistickej strany ktorý požadoval reformy, demokraciu a slobodu tlače sa zvrhla na tragédiu. Chu Jao-pang, demokraticky zmýšľajúci politik, bol prinútený krátko pred smrťou a svojou rezignáciou (srdečnou príhodou) predniesť sebakritickú reflexiu proti svojim vyhláseniam, na čo ho verejne Čína zavrhla a označila za nebezpečného kontrarevolucionára. Študenti ktorým sa jeho ideológia páčila sa vydali na ohlásený protest proti označovaniu Chua hanlivými menami, jeho zvrhnutia uhraného do outu naoko hranou rezignáciou. V rámci tohto malého protestu si na Námestí nebeského pokoja uctili jeho pamiatku transparentmi požiadali štát o zmenu postoja k tomuto politikovi osloboditeľovi. Cenzurované média na druhý deň priniesli správu o tom ako sa pár šance chtivých mladých študentov pokúša narobiť v krajine chaos a neporiadok, čo študentov pobúrilo a vyostrilo celý konflikt do protestov a konfliktov medzi políciou a demonštrujúcimi. K študentom sa postupne začali pripájať robotníci a všetci ktorý nesúhlasili s režimom Li Pchenga.
Podľa dnes žijúcich svedkov sa jednalo o veľmi zorganizovanú demonštráciu, v popredí stáli študenti, ktorí držali transparenty, ďalej robotníci a v stúpenci demonštrácie, ktorí spievali pieseň Internacionál, neskoršie študenti začali hladovku na podporenie svojho konania. Trinásteho apríla prišiel na medzinárodnú návštevu do krajiny Michael Gorbačov, ktorého mnohí vnímali ako posla reformy a vďaka ktorému do Číny a na námestie prenikli zahraničný reportéri a v Číne sa na krátku dobu dostala k moci necenzurovaná žurnalistika.
Vtedajší premiér Li Pcheng zástanca tvrdej línie umožnil Čao C´jangovi generálnemu tajomníkovi aby prehovoril k študentom ktorý si vo svojej pripravenej reči dovolil podporiť študentov a v záujme ich vlastného zdravia ich požiadal aby ukončili hladovku. Na záver svojho prejavu dodal, že oni sú mladí a o na tejto generácií záleží kým na ňom a jeho rovesníkoch už nie. Čao C-jang už viac verejne nevystúpil do dnes je v domácom väzení.
Po tomto dostali veci rýchli spád, k demonštrantom v Pekingu sa začali pridávať ľudia v ďalších mestách a krajinu zaplavila vlna nadšenia. Li Pcheng vyhlásil mimoriadny stav a vydal rozkaz na vyprázdnenie námestia, a na stiahnutie armády z okolitých miest Peking, pretože Pekingský vojaci nepriamo odmietli zakročiť proti demonštrujúcimi s ktorými sympatizovali. Študenti však posledný raz zmobilizovali svoje sily, postavili desaťmetrovú sochu slobody, znova začali hladovku a nevedomky si tak postavili vlastné pomníky. Dňa 3. júna 1989 večer o pol jedenástej začal zásah proti demonštrantom, k námestiu Nebeského pokoja sa pomaly začali blížiť vojská a tanky. Vojaci strieľali na neozbrojených demonštrantov pokúšajúcich sa utiecť pred prichádzajúcou tragédiou a tanky bezohľadne valcovali masy ľudí pred sebou. Policajti vyťahovali z autobusom v ktorých sa snažili študenti ukryť všetkých a bili ich palicami, kopali do nich, strieľali. Do tohto chaosu sa podarilo preniknúť rikšiam ktoré pomáhali ľudom utiecť z tohto pekla a odvážali zranených do nemocníc. O pol šiestej ráno bolo Tchien-an-men pod kontrolou vlády. Na námesti ležali stovky zranených či mŕtvych študentov ktorým sa nik nechystal pomôcť zo strachu o vlastný život. Na druhý deň sa začala vláda pod vedením prezidenta Jan Šang-kun a premiéra Li-pchenga s tvrdými čistkami, každého robotníka, ktorý štrajkoval a bol zatknutý nechala popraviť, k študentom a profesorom bola milnejšia, dostali doživotný zákaz študovať, učiť sa a skončili na listine osôb, ktorým bolo zakázané dať prácu.
Amnesty International dnes otvorene hovorí o 30.000 obetiach, ktoré boli na tomto námestí bezohľadne zmasakrované, prejdené tankami… A to len pre zachovanie pokoja a jednoty krajiny, bez ohľadu na to, že sa jednalo o demonštráciu bez výtržností a obetí ktorá prebiehala organizovane s jedinou požiadavkou, požiadavkou na otvorený dialóg…
Počas nepokojov vznikla táto fotografia ukazujúca mladého demonštrujúceho muža, ktorý vlastným telom chce zabrániť tankom vstup do centra mesta. Táto fotografia dnes patrí k najznámejším z dvadsiateho storočia. Okrem Číny, kde udalosti zo 4. júna 1989 boli tvrdo cenzurované.
