Spolky na pomoc utečencom protestujú – hlavne preto, že väčšina detí sa v Nemecku už narodila.
Dvojica rómskych rodín dorazila do Nemecka koncom deväťdesiatych rokov, kedy ich vlasťou zmietala občianska vojna medzi Srbmi a kosovskými Albáncami. Boli súčasťou masívnej migračnéj vlny, ktorá z Balkánu smerovala na západ.
V Nemecku však nikdy nezískali azyl ani povolenie na pobyt – všetky ich žiadosti dolnosaské úrady zamietli. Rovnako ako tisíce ďalších utečencov z Kosova nakoniec mohli v krajine zostať na základe osobitného rozhodnutia, ktoré sa v nemčine nazýva Duldung.
Úrady tak ich pobyt v Nemecku oficiálne „strpel“, avšak bez nároku na podporu v nezamestnanosti alebo sociálne dávky. V podstate sa jedná o dočasné odloženie deportácie – napríklad v prípade, keď úrady azyl udeliť nechcú, ale v uprchl vlasti by mu skutočne hrozilo nebezpečenstvo.
