S Mirkom som chodila od prvého ročníka vysokej. Bola to moja druhá láska a prvý chlapec, s ktorým som „niečo“ mala. Rozumeli sme si vynikajúco – on bol budúci informatik, ja budúca ekonómka. Mala som dobré študijné výsledky a popri škole som stíhala si zarábať v jednej reklamnej agentúre.
I Mirko bol veľmi dobrý študent, preto sme obaja rozmýšľali, že po skončení školy si budeme hľadať prácu v zahraničí. Verili sme obaja, že so svojimi obormi si tam nájdeme vhodnú prácu.
Všetko sme mali pekne naplánované, ničoho sme sa nebáli. No to, čo sa stalo neskôr, nám našu budúcnosť úplne zmenilo.
Nikdy som nemala problémy s pravidelnosťou menštruácie, takže som vtedy hneď vedela, koľko udrelo. Necelý rok pred promóciou to vôbec nebolo vítané, ale ešte stále zostávala aká taká nádej, že tehotná nie som. Mirkovi som nič nepovedala, ale hneď som sa objednala na vyšetrenie. Moje tehotenstvo sa potvrdilo a mne nezostávalo nič iné, len to môjmu chlapcovi povedať.
Mám stále živo v pamäti ten večer. Sedeli sme v útulnej vinárničke, do ktorej sme často chodievali, a ja som sa pomaly odhodlala k preslovu, ktorý som si doma pripravila i s návrhmi, čo ďalej a ako to zvládnuť. Tú Mirkovu reakciu by som si však ani v najhoršom sne nepredstavila. Vedela som, že nebude rád, čakala som i to, že asi navrhne interrupciu – nakoniec sama som v tej veci nemala veľmi jasno. Ale on sa na mňa pozrel ako na najhoršiu potvoru a vyštekol: „Tak s tým na mňa nechoď! Nemôže byť moje, ja si dávam pozor! Ktovie s kým to máš!“ Úplne sa mi v tej chvíli zastavil dych, nedokázala som nič povedať, pritlačila som si ruku na hruď, ale on sa hneď zdvihol od stola a dodal: „Rob si, čo chceš, ale mňa do toho neťahaj!“
A tým náš pohovor o budúcnosti skončil.
Trvalo mi skoro týždeň, kým som sa spamätala a kým som si všetko rozmyslela. Samozrejme, šla som hneď za maminou, ale tá ma tiež veľmi nepotešila: „Rozhodni sa sama, ale nepočítaj, že ti budeme môcť pomáhať. Ani s dieťaťom, ani finančne. Máme svojho dosť. A ako by sme tu v tak malom byte boli s dieťaťom, to si vôbec nedokážem predstaviť, mohla by si byť s ním jedine na chate, ale čo v zime… No, dievča moje, to si si mala premyslieť skôr, čo sa môže stať. Prečo si si nedala predpísať nejakú antikoncepciu?“
Rozhodovanie teda bolo na mne, len na mne. Bol tu jasne daný fakt, že budem na dieťa sama. Nebudem mať kde bývať, najskôr v nejakom drahom podnájme, a to som si nevedela dosť dobre predstaviť. Môj neistý príjem, a ešte i promóciu by som musela odložiť! K tomu mi už hneď od začiatku bývalo zle a ja som dostala strach, ako to všetko zvládnem pri učení. Prerušiť štúdium – ale kto ma bude živiť? A ako znovu nadviažem na štúdium? Nezaistená, bez podpory… Nechcela som o tom ani premýšľať.
Výživné od Mirka som nemohla očakávať, otcovstvo by musel určiť súd, a potom i tak bude platiť tú najmenšiu možnú čiastku… Hlavou sa mi preháňalo toľko vecí, ale najhorší bol strach. Nemohla som sa s nikým poradiť a všetko, na čo som pomyslela, hovorilo pre potrat. Proti bolo jediné: Ide predsa o ľudský život!
Lenže v tej úzkosti, v tom osamotení som rada prijala za svoje, že potrat je len a jedine moje právo nakladať slobodne s vlastným telom.
Odvtedy uplynuli už dva roky. Teraz žijem a pracujem v zahraničí. Doma som nechcela zostať. Všetko by mi tam pripomínalo moje rozhodnutie, ktoré stále viac cítim ako nesprávne. Mať tak možnosť anonymného pôrodu, aby to malé aspoň žilo! Možno by sa našla i iná cesta, ako situáciu riešiť. Ale ja som o žiadnej nevedela, a teraz ma prenasledujú ťažké výčitky. Chcela by som sa zmieriť so svojím nenarodeným dieťatkom. Chcela by som, aby mi odpustilo. Možno by som potom i ja dokázala odpustiť Mirkovi…
Ilustroval Jozef Homola
čit/ 34
