Nepolepšiteľný

Pravdu povediac, Kristína sa na manželov návrat veľmi netešila. Rozvodové konanie bolo v plnom prúde a bola to ona, ktorá dala naň podnet. Tých večných Jožových sľubov už mala doslova plné zuby. Nebolo to po prvý raz, čo sa vracal so slovami plnými dobrých predsavzatí, nikdy to však dlho nevydržal. Stačilo, aby sa vybral s kamarátmi do krčmy. Nielenže potom často „zabudol“, kde býva, to by mu vedela odpustiť. Horšie bolo to, že väčšinou išlo o začiatok nejakého maléru, dokonca i takého, akým sa zapodieva súd. Už päťkrát vyskúšal tvrdosť lavice obžalovaných, no ona sa nedokázala odhodlať na radikálne riešenie. Jednoducho zatvoriť dvere a znútra otočiť kľúčom. Boli tu predsa tri malé deti. So svojím otcom si síce veľa radosti neužili, možno im po toľkonásobnom odlúčení ani veľmi nechýbal, nuž ale predsa.

A čo keď práve teraz, poučený nedobrými skúsenosťami… Vari by mu ešte mala dať šancu. Kristínu veľmi milo prekvapilo, akú začal Jožo robiť dobrotu. Nehol sa od rodiny, iba ak kvôli nutným úradným rokovaniam. A už o 2 týždne po prepustení z basy začal pracovať. Prijal prácu bufetára. Pravda je, že v zamestnaní ním neboli veľmi nadšení, tu a tam si pospal na úkor pracovného času, nikto však nad ním nelámal palicu. Podstatné problémy sa nevyskytovali. Jožo statočne odovzdával výplatu a okrem rodiny sa venoval jedinému koníčku – rybárčeniu. Občas vzal so sebou aj deti.

Štefanov návrat z toho istého zariadenia bol trocha problematickejší. Tento o desať rokov mladší hriešnik mal totiž trvalé bydlisko u babičky, ktorá sa ho od malička snažila s láskou vychovávať, ale po mnohých trpkých skúsenostiach už nechcela mať s ním nič spoločného. Potuloval sa teda krížom-krážom po republike a navštevoval kamarátov z kriminálu. U niektorého z nich sa načas uchytil, odinakiaľ ho vyhnali. Stály pracovný pomer nebol jeho koníčkom. Životná úroveň, ktorú si zabezpečoval občasnými krádežami, mu vyhovovala. Nebol náročný.

Po nejakom čase vypátral Joža. Ten mu síce dvakrát ukázal chrbát, po tretí raz sa však dal uhovoriť na krátke posedenie. Štefan mu totiž ukázal niekoľko bankoviek, ktoré minulú noc získal v pokladni jednej nedostatočne zabezpečenej reštaurácie, a Jožo si uvedomil, že už pridlho žije doslova ako svätec. Veď nad celou jeho výplatou bedlila Kristína. Prečo by sa teda nenechal trochu pohostiť. Posedenie sa pretiahlo. Ani o jednom z chlapov sa rozhodne nedalo povedať, že by bol abstinentom. Zaspomínali si na staré časy a na kamarátov, prebrali ich osudy. Jožo odchádzal domov neskoro, zato však presvedčený, že v jeho momentálnej situácii mu je rozhodne lepšie, ako tým, o ktorých mu rozprával Štefan. Mnoho z nich už totiž bolo znova tam, kam nemal záujem vrátiť sa.

Štefan zostal v Jožovej blízkosti. Všade okolo totiž bola kopa rekreačných chát a chalúp, na ktoré sa špecializoval. Vďaka tomu stretnutia oboch bývalých kamarátov nielenže neustávali, ale naopak, stávali sa čoraz častejšími a častejšími. Kristíne sa síce Jožove neskoré príchody nepozdávali, vždy ju však dokázal uchlácholiť. Väčšinou to bol nejaký darček, ktorý prelomil bariéru mlčania. Nikdy nepátrala po pôvode peňazí. Zrejme nejaké nadčasy, upokojovala sama seba.

Miestnym strážcom bezpečnosti a poriadku bolo už dlhší čas jasné, že sa im v rajóne pohybuje cudzia škodná. Jedna vykradnutá chata za druhou. Problém bol v tom, že nemohli úplne presne určiť, kedy sa séria začala. Pred sezónou chatári prichádzali iba zriedka, takže vlámanie zistili často až po nejakom čase.

Všetky fakty nasvedčovali tomu, že celú sériu má na svedomí ten istý páchateľ. A zrejme nijaký začiatočník, vo všetkých prípadoch za sebou odborne zamietol stopy. Bral si iba to, čo nevyhnutne potreboval. Jedlo, pijatiku, prípadne peniaze v hotovosti, ak na nejaké natrafil. Nikdy si však neodniesol nijakú vec, ktorú by musel speňažiť. Vo väčšine chát páchateľ aj prespával.

Neúnavné pátranie prinieslo svoje ovocie. V niekoľkých obciach, v blízkosti miest vlámania, si občania všimli cudzieho mladíka. Popis síce nepostačoval na zadržanie, lenže lepšie niečo, ako nič. Robustný mladík, asi dvadsaťpäťročný, nijaký trhan, tmavé vlasy.

V sobotu, keď sa už cítil v bezpečí na chate, do ktorej sa pred troma dňami dostal tak, že rozbil okno nezabezpečené okenicou, prišiel majiteľ. Už z diaľky si všimol svetlo v okne obývacej miestnosti. Nechal teda auto autom a vybral sa k chate peši, okľukou. Neočakávane chcel vtrhnúť do chaty vyzbrojený hasákom, zabrzdili ho však zamknuté dvere. Nepozvaný návštevník začul hluk, vyskočil oknom na druhej strane chaty a dal sa na útek.

Majiteľ chaty však bol fyzicky dostatočne zdatný a len málo chýbalo, aby ho dobehol. Do cesty sa mu priplietla prekážka v podobe vyčnievajúceho koreňa stromu.

Ako padal, stačil ešte hodiť za unikajúcim mužom hasák a trafil ho do ruky.
Podľa výkriku a zlostnej nadávky usúdil, že rana bola nielen dobre mierená, ale aj dostatočne silná.

Čoskoro nato sa kriminalisti museli zaoberať ďalšími dvoma vlámaniami do chát. Z jednej z nich, na rozdiel od ostatných prípadov, zmizol kazetový rádiomagnetofón a elektrická vŕtačka.

Jožo pil skutočne rád. A vďaka Štefanovi si začal opäť zvykať na pravidelné dávky. S Kristínou bol, ako už veľakrát, na nože, ale prestal si s tým robiť starosti. Väčšie problémy mu robila skutočnosť, že blížiaca sa inventúra, ktorú očakával čo nevidieť, sa preňho asi neskončí najlepšie. Bol z toho mrzutý, často vyvolával nezmyselné hádky tak s personálom, ako aj s hosťami. K podobnému sporu došlo aj pri jednom zo stretnutí so Štefanom. Všetko nasvedčovalo tomu, že prídu na rad päste, a krčmár zavolal pre istotu na políciu. Zhodou okolností to bolo takmer bezprostredne potom, čo sa väčšina pracovníkov miestneho oddelenia zaoberala iným prípadom. Išlo o vlámanie do kiosku. Páchateľ doň opäť vnikol rozbitím okna nezabezpečeného mrežou a pred odchodom v ňom založil požiar. Škoda – tisíc eur. Bezprostredne ohrozené boli však ďalšie objekty v hodnote vyše dvadsaťtisíc.

Ešte predtým, ako policajti stačili doraziť do reštaurácie, situácia sa tam upokojila. Jožo sa neistým krokom vybral k domovu, Štefan ticho trúchlil nad ďalším pivom.
Kontrola občianskeho preukazu nedopadla preňho najlepšie. Horšie však bolo, že v igelitovej taške na stole pred ním bola elektrická vŕtačka a rádio, ktoré pochádzali z nedávnej krádeže.

Štefan sa bránil ako len vládal. Mladíkov, na ktorých sa podobný popis hodí, je predsa kopa. S vlámačkami nemá nič spoločné, navyše je v okrese len chvíľu. Rezignoval až po konfrontácii s majiteľom chaty, ktorý ho vyrušil, práve keď sa chystal nocovať. Iba k vŕtačke a rádiu sa nehlásil. Stále tvrdil, že veci mu priniesol jeho kamarát Jožo, aby ich predal, že nevyhnutne potrebuje peniaze, inak bude mať v práci malér. Keď odmietol, bezmála ho fyzicky napadol.

Jožo doma spokojne vyspával. Keď si preňho prišli, všetko priznal. Mal na svedomí tri chaty, i kiosk. Aj manko. Čoskoro však obrátil. Vraj bol ešte opitý a nevedel, čo hovorí. Za svojím predošlým spôsobom života urobil bodku, živí sa statočne, stará sa o rodinu…
Podobná obhajoba mu, pravdaže, nebola nič platná. Kriminalistom sa podarilo zabezpečiť dostatok dôkazov.