Človek môže hovoriť o neskutočnom šťastí, už keď prežije jednu tragédiu. Violet Jessop ich prežila tri. Nie nadarmo si vyslúžila prezývku Slečna nepotopiteľná.
Violet Jessop sa narodila 1. októbra 1887 ako najstaršia dcéra írskych emigrantov. Už ako malá sa dokázala statočne popasovať s osudom. Keď ochorela tuberkulózou, lekári jej dávali nulové šance na prežitie. Ona ale všetkých prekvapila a ťažkú chorobu porazila. Po smrti otca sa s rodinou vrátila do Anglicka, kde sa v 21 rokoch stala letuškou Royal Mail Line. Neskôr prešla k White Star Line, s ktorou v roku 1910 vstúpila na palubu Olympicu.
Luxusné zaoceánsky parník, najväčší svojho druhu v tej dobe, sa 20. septembra 1911 zrazil s vojnovou loďou Hawke. Havária sa našťastie zaobišla bez strát na životoch a plavidlo bolo schopné vrátiť sa späť do prístavu v Southamptone. Pre Jessop to bol ale začiatok (ne) šťastného pôsobenie v službách lodiarskych spoločností.
Najväčšia tragédia prišla 14. apríla 1912, kedy sa Titanic zrazil s ľadovcom. Hoci malo ísť podľa staviteľov o nepotopiteľnú loď, parník začal krátko po osudovej kolízii klesať ku dnu. So sebou mal vziať aj Violet, ktorá bola jednou z osemnástich stevardiek. Keď bolo jasné, že tragédia je nevyhnutná, bola povolaná na palubu, aby pomáhala neanglicky hovoriacim cestujúcim.
„Po nejakej dobe mi lodný dôstojník nariadil, aby som sa posadila do člna číslo 16, a ukázala tak jednej žene, že je úplne bezpečný. Keď potom čln začal klesať, dôstojník mi položil na klin dieťa a zakričal na mňa, nech sa o neho postarám ,“ rozprávala neskôr vo svojich memoároch Titanic Survivor: The Memoirs of Violet Jessop, Stewardess. Muž tak Jessop zachránil od istého konca.
S dieťaťom sa dostala na palubu záchrannej lodi Carpathia. „Stále som ho tlačila k sebe, keď ku mne prišla nejaká žena, pravdepodobne jeho matka, dieťa chytila a odišla preč. Ukázalo sa, že ho nechala na palube Titanicu, pre niečo si odišla, a keď sa vrátila, bol preč. Bola som moc zmrznutá a otupení, aby som sa na pozastavenie nad tým, že mi ani nepoďakovala.“
Tretíkrát sa Jessop vzoprela osudu v roku 1916. Vo svete zúrila vojna a ona opustila rady stevardiek, aby pracovala ako zdravotná sestra pre Červený kríž. Vtedy pracovala na Britannicu, sesterskej lodi Olympicu a Titanicu, ktorý vo vojnových rokoch fungoval ako akási plávajúca nemocnice. 21. novembra táto loď narazila do míny a počas 55 minút skončila pod morskou hladinou.
Jessop sa zachránila skokom z člna, ktorý lodné skrutky začali vťahovať do vody. „Skočila som síce do vody, ale tlak pod vodou ma rovnako vcucol a stiahol pod kýl, kde som sa udrela do hlavy. Našťastie sa mi nejako podarilo uniknúť. O niekoľko rokov neskôr, po tom čo som kvôli početným bolestiam hlavy išla k doktorovi, som sa dozvedela, že som utrpela zlomeninu lebky.“
28 ďalších ľudí nemalo to šťastie a Britannic ich stiahol so sebou.
Ani tretia negatívna skúsenosť nezmenila ženino odhodlanie a vernosť mori. Do dôchodku odišla v roku 1950 a ako rozvedená žena bez detí sa usídlila v Suffolku. Jednej noci dostala podivný telefonát. Človek na druhej strane jej povedal, že je dieťa, ktoré chladnej aprílovej noci zachránila z Titanicu. Bez ďalších informácií potom tajomný volajúci zavesil. Kamarát a spisovateľ John Maxtone-Graham bol názoru, že si pravdepodobne len nejaké susedské dieťa robilo srandu. Jessop však tvrdila, že okrem neho o tej historke nikto ďalší nevedel.
Jej životná cesta skončila 5. mája 1971 kvôli srdcovému zlyhaniu. V 83 rokoch umierala ako jedna z posledných preživších Titanicu. Dodnes je tiež známa ako jeden z dvoch ľudí, ktorí prežili všetky tri tragédie. Druhým bol kurič Arthur John Priest.
