Svojmu synovi Mária vlastne nikdy poriadne nerozumela. Od malička bol zvláštny. Keď mal dva roky, ešte nehovoril, ale než šiel do prvej triedy, plynule vedel čítať. Neučila ho to a úplne náhodne zistila, že ho v tých detských knižkách nezaujímajú iba obrázky. Tešila sa z toho. Odvtedy sa prestal tak často vypytovať, čo potreboval, niekde si vyčítal. Bola to pre Máriu i výhoda, nemusela sa mu toľko venovať.
V škole bol medzi učiteľmi veľmi obľúbený a každý mu predpovedal veľkú budúcnosť. Základnú školu zvládol bez problémov, ani prestupom na strednú školu nezaznamenala zhoršenie prospechu. Do maturity zostával rok, keď Máriu prekvapilo naliehavé pozvanie do školy od Martinovej triednej učiteľky.
„Deje sa niečo u vás doma?“ opýtala sa profesorka so znepokojením. „Martin je stále nesústredený a poľavil i v učení,“ dodala.
Mária zavrtela hlavou. Profesorka na ňu chvíľu spýtavo hľadela, potom pokračovala: „Martin býval v matematike najlepší. A teraz,“ otvorila notes a nespokojne mávla rukou, „o chvíľu bude na prepadnutie!“
Mária nevedela čo povedať. Už dlho syna sledovala so znepokojením. Nikdy nič od nej nepotreboval, so všetkým si akoby vystačil sám. Čítal knihy, ktorým nerozumela, až mávala pocit, že už dávno dospel, že jeho myšlienkové pochody sú tým jej na míľu vzdialené.
Keď prišla zo školy domov, Martin iba nervózne prešľapoval a ona bola zmätená. Celú noc nespala a rozmýšľala: chlapec potrebuje rozptýlenie.
Šetrila síce na novú pračku, ale to teraz musí ísť nabok. Vybrala peniaze z banky a kúpila na júl zájazd do Talianska.
V auguste šiel Martin na brigádu, na ktorú sa dohodol so spolužiakmi už dávno. Nechcel ju zrušiť.
Začiatkom nového školského roku sa jej zdalo, že je spokojnejší, vyrovnanejší.
„Ty ešte niekam ideš?“ opýtala sa ho jedného večera, keď sa už stmievalo. „Bude večera!“
„O hodinu som späť. Musím Igorovi vrátiť tieto kazety.“
„Ty ešte niekam ideš?“ opýtala sa ho jedného večera, keď sa už stmievalo. „Bude večera!“
„O hodinu som späť. Musím Igorovi vrátiť tieto kazety.“
Nevedela prečo, ale odrazu nadobudla zlý pocit, až ju zamrazilo.
Sedela v kuchyni skoro do jedenástej, potom už nevydržala a vytočila Igorove číslo domov. Vôbec o Martinovi nevedel, na vrátení kaziet sa nedohodli. Mária zavolala na políciu. Tam jej odporučili, nech počká do rána. Lenže Martin sa neukázal. Uplynulo šesť dní, než u nej policajti zazvonili. Pozrela sa na nich a hneď vytušila, čo sa stalo.
Sedela v kuchyni skoro do jedenástej, potom už nevydržala a vytočila Igorove číslo domov. Vôbec o Martinovi nevedel, na vrátení kaziet sa nedohodli. Mária zavolala na políciu. Tam jej odporučili, nech počká do rána. Lenže Martin sa neukázal. Uplynulo šesť dní, než u nej policajti zazvonili. Pozrela sa na nich a hneď vytušila, čo sa stalo.
„Kde ste ho našli?“ opýtala sa prázdnym hlasom.
„V lese. Urobil to už pred tými šiestimi dňami, ale až teraz sme ho našli…“ Policajt si nervózne odkašlal a podal jej obálku. Bol v nej list, niekoľko bankoviek a akési lístky. Zúfalo hľadala nejaký dôvod: prečo, prečo to urobil? Ale v liste boli len pozdravy príbuzným a kamarátom a vysvetlenie pre matku, že peniaze sú určené na pohreb a pomník. Zarobil si ich na brigáde a nechcel, aby jej spôsobil zbytočné starosti…
„V lese. Urobil to už pred tými šiestimi dňami, ale až teraz sme ho našli…“ Policajt si nervózne odkašlal a podal jej obálku. Bol v nej list, niekoľko bankoviek a akési lístky. Zúfalo hľadala nejaký dôvod: prečo, prečo to urobil? Ale v liste boli len pozdravy príbuzným a kamarátom a vysvetlenie pre matku, že peniaze sú určené na pohreb a pomník. Zarobil si ich na brigáde a nechcel, aby jej spôsobil zbytočné starosti…
Odložila list a mechanicky uhládzala malé ústrižky. Na druhý deň si ich zastrčila do peňaženky a zašla do mesta. Cez jeden vyzdvihla fotografiu, ktorú si Martin nechal urobiť na pomník a s druhým rozpačito vošla do klenotníctva.
Predavačka si vzala ústrižok, podala jej zlatú retiazku a usmiala sa: „Máte veľmi dobrého syna. Vravel, že je to darček pre mamičku.“
Slová predavačky Mária už ani nevnímala. Prázdnym pohľadom hľadela do diaľky, neočakávajúc už žiadne slovko vysvetlenia či útechy.
Trvalo jej mesiace, než zase začala vnímať ľudí a svoje okolie.
Trvalo jej mesiace, než zase začala vnímať ľudí a svoje okolie.
/prv/ -ko-
