Neuniesol som Corinnu. Nezabil som ju!

Rád sa zabáva  a neznáša, keď mu niekto oponuje. Je však Raffaele Ferrico aj vrahom? Na to by mala odpovedať porota…

Medzi porotou na trestnom súde zavládlo v ten deň, 17. mája 2009 ticho. Na lavicu obžalovaných zasadol Raffaele Ferrico, muž, podozrivý z toho, že uniesol a zabil deväťročnú Corinnu Vinzendovú. Ferrico je silný chlap s hranatou tvárou a vlasmi ostrihanými na ježka. Má na sebe modré tričko a so slzami v očiach tvrdí, že je nevinný. Predsedu súdu to zjavne nedojíma a začína s výsluchom obžalovaného. V súdnej sieni vládne napätie, ktoré rýchlo vystrieda pobúrenie.

Ferrico zjavne patrí medzi obžalovaných neschopných odpovedať na najjednoduchšie otázky. Dokonca aj čo sa týka jeho vlastnej minulosti, nie je si istý ničím. Na súd musela prísť jeho staršia sestra Lucia, aby porozprávala smutnú epizódu v živote rodiny, ktorá sa v tom čase odohrala.
„Jedného dňa,“ povedala hanblivo, „si náš otec stiahol nohavice pred našou malou sestričkou. Ocitol sa vo väzení a naša matka to využila, aby sa s ním rozviedla.“
Perverzný otec. Neľútostná matka. Raffaele Ferrico túžil čo najrýchlejšie ujsť z tohto pekelného prostredia. V puberte vystrájal jednu hlúposť za druhou, až ho nakoniec súd poslal do ústavu pre mladistvých. Len čo odtiaľ vyšiel, oženil sa.
Ferrico, povolaním šofér, bol usilovný a jeho nadriadení s ním boli spokojní. Súčasne to však bol aj pijan, zlodej a neraz sa dopúšťal násilných činov.
„Ale pozor!“ zvolal vo svojom boxe pobúrene. „Nikdy som neudrel svoju ženu!“
Po dvadsiatich rokoch spoločného života sa Raffaele Ferrico a jeho manželka rozviedli. Ich tri dcérky zverili do opatery matke. A vtedy Raffaele, ničím nespútaný, začal „vychutnávať slobodu“. V opitosti spôsobil dve vážne autonehody a jeho ľúbostné dobrodružstvá sa hromadili. Ibaže tento muž, ktorého priatelia prezývali „zvodca“ neznášal, ak mu niekto odporoval.
„Ak vás niektorá žena, ktorá sa vám páčila, odmietla,“ spýtal sa ho prokurátor Lombard, „akceptovali ste jej rozhodnutie?“
„Nie.“
V súdnej sieni to zahučalo. Všetci si v tej chvíli spomenuli, že matka malej Corinny bola krátky čas Ferricovou milenkou, kým ho odmietla. Uniesol tento „mačo“ dieťa, aby sa pomstil matke? Bola to oprávnená otázka, no Ferricova bývalá manželka na ňu odpovedala záporne.
„Som presvedčená, že Raffaele to neurobil!“ tvrdila, keď ju zavolali do lavice svedkov.

„Raffaele sa vždy správal ako dobrý otec,“ povedala ešte. „Nikdy neudrel ani jedno zo svojich detí. A v ich prítomnosti sa nikdy nesprával neprístojne. Keď sme sa rozviedli, vždy presne platil výživné. Nie je schopný ublížiť dieťaťu.“
Vtedy Ferrico vstal a s kŕčovito stiahnutou tvárou vyhlásil:
„Mám tri dcérky a vždy som pracoval,“ vyhlásil. „Myslím, že som bol dobrý otec!“
Vzápätí sa rozplakal.
„Nič viac nám nechcete povedať, Ferrico?“ spýtal sa sudca.
„Nedokážem hovoriť,“ vykoktal obžalovaný.
Potom sa spamätal a rozkričal sa:
„Neuniesol som Corinnu!“
Hovoril pravdu, alebo klamal? Prokurátor Lombard vstal a hľadiac obžalovanému do očí, vážnym hlasom povedal: „V priebehu tohto procesu dokážeme, že Ferrico počas vyšetrovania viackrát klamal. Obvinenia vznesené proti nemu sú ťažké. Vyvrátime všetky pochybnosti o jeho vine.“

Všetci, čo počuli výpovede svedkov a videli, ako sa dôkazy roztápajú ako sneh na slnku, sa v duchu pýtali: a čo ak v lavici obžalovaných nesedí skutočný vrah?

Rafaelle Ferrico, zrútený v boxe pre obžalovaných v súdnej sieni s tmavými kruhmi pod očami, nedôverčivo hľadel na mladú ženu, ktorá zamierila k lavici svedkov. Poznal ju. Bola to jeho bývalá susedka Pascale Villetetová. Zo svedectva Pascale Villetetovej, blízkej priateľky Corinninej matky, mal obzvlášť veľký strach.

„Rafaelle Ferrico bol mojím susedom,“ povedala Pascale Villetetová. „Dva dni po Corinninom zmiznutí, 17. júna 2007 odcestoval na juh Francúzska. V tom čase televízia neprestajne vysielala správy o únose deväťročného dievčatka. Nahrala som si na videopásku všetky informácie pre prípad, žeby…
Keď sa Raffaelle vrátil, prehrala som mu videonahrávku,“ pokračovala mladá žena. „Tváril sa čudne. Ako zhypnotizovaný hľadel na obrazovku a správal sa nenormálne. Vyfajčil dve cigarety jednu za druhou, potom vstal a bez slova odišiel ešte kým nahrávka skončila.“
Na chvíľu sa odmlčala, potom pokračovala:
„V nasledujúcich dňoch mi naháňal strach. Keď sme sa stretli na ulici, upreto sa na mňa díval a cítila som, že sa mi vyhýba. Bol celkom iný než predtým.“

Vari s ešte väčšou nedôverou hľadel obžalovaný na druhého svedka. Abdelmajid K. s ním sedel v jednej cele a doslova ho „potopil“, tvrdiac, že Ferrico s ním hovoril o smrti malej Corinny: „Nezabil som ju, povedal, bola to nehoda“. Obžalovaný vždy popieral, že by túto vetu bol povedal pred Abdelmajidom.

Na procese sa vyskutli aj omyly. Ako napríklad veriť automobilistovi, ktorý na druhý deň po Corinninom zmiznutí jasne spoznal obžalovaného, no následne ho nebol schopný identifikovať na fotografii: Ako brať vážne svedectvo cukrárky, ktorá tvrdila, že videla Raffaele Ferrica pred domom, kde bývala Corinna, hoci sa vďaka kamere v jednej banke dokázalo, že presne v uvedenom čase bol Raffaele Ferrico uložiť peniaze istému dodávateľovi?
Generálny prokurátor Patrick Wyon bol nútený priznať, že výpovede svedkov sú prinajmenšom protirečivé.
„Komu veriť?“ spýtal sa na začiatku obžalovacej reči.
Navrhovateľ sudca Paul Lombard vyzval porotu, aby zabudla na tieto chyby vo vyšetrovaní. Potom sa obrátil k obžalovanému, ktorého vyhlásil za „vraha detí“ a „notorického klamára“, a spýtal sa:
„Prečo ste uniesli to dieťa a spôsobili jeho smrť?“
Raffaele Ferrico mlčal s pochmúrnym pohľadom a zaťatou tvárou. Jeho advokát Miget mu prišiel na pomoc.

spýtal sa. „Môj klient to rozhodne nebol.“
Porota sa ocitla pred ťažkou úlohou. Až neskoro večer 28. mája vyslovila po štrnástich dňoch vyčerpávajúcich výsluchov svedkov svoj verdikt. Raffaele Ferrica uznala vinným z „únosu s následnou smrťou“ malej Corinny. Za tento odporný zločin, ktorý sa zvyčajne trestá doživotným väzením, odsúdili Ferrica iba na dvadsaťpäť rokov väzenia. Akoby ich proces úplne nepresvedčil o jeho vine.