V médiách sa pretriasa desivý masaker, ktorý sa odohral v nočnom klube v Orlande. Gayovia ale boli zabíjaní aj pri inej tragickej udalosti, ktorá sa udiala v New Orleans v roku 1973.
Vtedy sa hroznému masakru dostalo oveľa menšej popularite. Gayovia mali stigma kriminálnych živlov a pedofilov, kostoly preto odmietli mŕtvych pochovávať. Médiá aj politici ich smrť skôr zľahčovali alebo sa im dokonca vysmievali.
Všetko sa odohralo 24. júna 1973 v bare Upstairs Lounge. Podpaľač polial schody do podniku horľavinou a zapálil ich. Potom zazvonil na zvonček. Keď sa vstupné dvere otvorili, vzduch zvonku vohnal dovnútra podniku ohnivú guľu. Niekoľkým ľuďom sa podarilo uniknúť, ale cez tri desiatky ich zhorelo uväznených medzi plameňmi.
Pohľad na mŕtve telá bol desivý, napriek tomu zďaleka nie všetkými otriasol. Medzi mŕtvymi bol aj reverend Bill Larson, ktorého zuhoľnatené telo bolo nalepené na okennej mreže. Jeho matka však odmietla prevziať ostatky a pochovať ich – tak veľmi sa hanbila za to, že jej syn bol homosexuál. Podobných prípadov bolo viac, u niektorých sa nedostavil nikto, aby ich identifikoval. Hoci tí ľudia mali svojich príbuzných a priateľov, niektorí proste nechceli byť spájaní s homosexuálmi.
Starosta mesta Moon Landrieu odmietol kvôli udalosti prerušiť svoju dovolenku. Až o štyridsať rokov neskôr jeho syn Mitch Landrieu, ktorý sa zhodou okolností tiež stal starostom, nariadil, aby sa hrozný útok na bar oficiálne pripomínal ako pamätný deň.
Kto vlastne stál za celým útokom? Polícia nikoho neobvinila, podpaľača a masového vraha nevypátrala. V podozrení bol jeden muž, ale ten nebol nikdy uväznený. Rok po požiari spáchal samovraždu, a tým celá vec skončila.
Je dobré si pripomenúť, ako sa od tých čias zmenil pohľad na homosexuálov. Dnes sa nachádzajú v úplne inej pozícii, na ich orientáciu sa už nenahliada ako na úchylku alebo duševnú poruchu a väčšinová spoločnosť ich prijíma oveľa liberálnejšie ako pred štyridsiatimi rokmi.
