Niektoré chirurgické metódy, ktoré sú už dnes ťažko zastarané, boli známe tým, že síce pacientovi v probléme pomohli, ale spôsobili mu vedľajšie účinky. Na prelome 19. a 20. storočia bola ale hlavne vo vojnovej medicíne v kurze jedna kuriózna, ale úplne bezpečná metóda, ktorá sa inak ako „diagnostika cez zadok“ snáď ani nazvať nedá.
Nicholas Senn bol americkým chirurgom a zakladateľom Asociácie amerických vojenských chirurgov a predsedal niekoľkým ďalším lekárskym asociáciám a spolkom. Predovšetkým potom bol priamym účastníkom vojny medzi Španielskom a Spojenými štátmi v roku 1898, kedy nazbieral veľa cenných skúseností. Ako vojenský lekár sa často stretával so strelnými ranami do oblasti brucha, a pretože vtedy nič ako röntgen alebo sonografický prístroj neexistovalo, bolo pre Senna a jeho kolegov poriadnym orieškom zistiť, ako vážne strelné zranenie je a ktoré konkrétne orgány či lokácie v dutine brušnej boli zasiahnuté.
Senna napadlo, že priestrel čriev by sa dal detekovať rovnakým spôsobom, akým inštalatéri odhaľujú v rúrkach miesto, kadiaľ uniká plyn. Konkrétne uvažoval o tom, že by sa cez rektum čiže konečník vpustil do čriev neškodný plynný vodík (ktorý sa veľmi ľahko a bez vedľajších účinkov vstrebáva do živých tkanív). Plyn by z čriev prešiel cez peritoneálnu dutinu a odtiaľ cez vonkajšiu ranu. Horiacov zápalkou by sa potom mohlo preukázať, či k poškodeniu čriev alebo iného orgánu tráviaceho ústrojenstva došlo alebo nie (plameň by zmenil farbu).
Doktor Senn vykonával experiment najprv na psoch, ktoré postrelil, cez konečník im zaviedol do čriev vodík, k rane priblížil otvorený oheň a keď sa plameň zafarbil do modrej farby, bolo jasné, že guľka prenikla skrze čreva. Nakoniec to zvedavý lekár vyskúšal aj na sebe a svoj zážitok opísal nasledovne:
Dievča prežila masaker svojej rodiny. V záchrannom člne potom strávila štyri dni na otvorenom mori
„Vpustil som do seba 6 litrov plynu. Samozrejme som cítil, ako sa mi čreva rozťahujú, a po chvíli sa dostavili bolestivé pocity, ktoré nakoniec ustúpili zhruba po hodine a pol cestou dôkladného grgania. Počas rozťahovania vnútorností som bol znepokojený, cítil som slabosť a intenzívne som sa potil.“
Prvý reálny pacient podstoupil túto procedúru ale bohužiaľ zomrel, Sennova metóda napriek tomu našla uplatnenie a aktívne sa využívala vo vojenskom lekárstve. Keď sa ale bežným diagnostickým nástrojom stal röntgen, od introdukcie plynného vodíka sa upustilo. Nicholas Senn ale nezostal len „tým, kto vpuštal do zadku vodík“. Zaslúžil sa o pokrok v mnohých ďalších medicínskych odvetviach a jeho poznatky v plastickej chirurgii, liečbe leukémie, nádorov hlavy a krku a ochorenie pankreasu sa dočkali veľkého ohlasu.
