Niekedy sa ešte vracajú späť. Moje strašné nočné mory, moje zlé sny, obrazy krvi, bolesti, potupy a špiny. Vtedy mávam pred očami strachom znetvorenú maminu tvár, počujem jej vzlyky a vulgárne, obscénne slová jej przniteľov.
„Ak budeš revať, tvoju mater zabijeme a rozdáme si to s tebou!“
Šepká mi výhražne rovno do ucha. Dodnes cítim jeho smradľavý dych. Vtedy som mala jedenásť rokov a do toho dňa som bola veselé, bezstarostné dievča. Moja mama nebola vydatá. To mi nevadilo, lebo mala na mňa stále čas. O jej lásku som sa nemusela s nikým deliť. Vtedy v lete sme boli na dovolenke v Tatrách. Pred večerou sme sa prechádzali po lesných chodníčkoch a vychutnávali nádherné ticho prírody. Ani sme nezbadali odkiaľ sa vynorili traja chlapi. Ich postoj bol bojovný, obom nám bolo jasné, že nám chcú ublížiť.
„Janka, chytro utekaj preč!“ skríkla mama, ale už bolo neskoro. Jeden zdrapil mňa, ostatní dvaja strhli mamu do kríkov a postupne ju pred mojimi očami znásilňovali. Boli neuveriteľne sprostí a brutálni, používali pritom slová, ktoré som dovtedy ani nepočula, nehovoriac o tom, že som vôbec netušila, že toto ľudia za iných okolností nazývajú láskou. Keď sa na nej konečne všetci vystriedali a údy si znova zatiahli do nohavíc, nechali matku ležať na zemi, do mňa zopárkrát tresli a boli preč.
Myslela som si, že mama musí byť po tom všetkom mŕtva, s plačom som sa vrhla na jej dokaličené telo. Ale ona žila! Objala ma oboma rukami a láskyplne si ma k sebe pritisla.
„Som taká šťastná, že tebe nič nespravili, maličká,“ šepkala slabučkým hlasom.
Potom sa trocha pozviechala a polonahá sa na všetkých štyroch plazila po zemi poškvrnenej jej krvou a cudzími spermiami, aby pozbierala svoje veci.
Potom sa jej podarilo vstať a opierajúc sa o mňa dokrívala na ubytovňu.
Pokiaľ viem, mama o brutálnom znásilnení nikdy v živote s nikým nehovorila.
„Je to v zásade moja chyba, že chodím sama po lesoch. Navyše ťa sama vychovávam, ešte by ťa mohli dať do ústavu,“ povedala a musela som jej sľúbiť, že o strašnom zážitku nebudem s nikým hovoriť. Bola vtedy iná doba, možno naozaj bolo lepšie mlčať.
Lenže mlčanie malo aj druhú stránku. Od toho dňa pre mňa sexualita znamenala násilie, špinu a strach. A to sa mi kruto vypomstilo. Kým moje kamarátky zbierali prvé ľúbostné zážitky s chlapcami, ja som sa akémukoľvek bližšiemu chodeniu s chlapcom vyhýbala. Ako som im len závidela tie prvé malé dobrodružstvá, ako rada by som sa aj zaľúbila, ale nešlo to.
Mala som osemnásť, keď ma kamarátka pozvala na oslavu svojich narodenín na veľkú podnikovú chatu. Bolo nás tam strašne veľa. Mnohých som vôbec nepoznala. Neviem, či má človek svoj osud napísaný niekde na čele, či mi v očiach bolo vidno strach, keď sa ku mne pri tanci niekto čo i len priblížil, ale stalo sa, čo sa asi stať muselo. Nechcela som kaziť náladu, tak som si aj ja trocha vypila. Jeden pripitý chlapec ma vyzval do tanca a potom ma poprosil, aby som sa s ním šla vyvetrať. Netušila som nič zlé. Keď sme zašli za roh chaty do tmy, jeho dych sa zrýchlil. Oči mu začali čudne blčať a vtedy som si s hrôzou spomenula na mamu. Kým som si stihla v hlave spraviť poriadok, už aj som ležala na studenom lístí a cítila medzi nohami pálčivú bolesť. Pocit hrôzy a hnusu bol tak silný, že som nevládala vydať ani hlásku. V duchu som revala ako šialená, cez hrdlo mi ale neprešiel ani chrapot. Aj keď som sa metala, hrýzla a bránila zo všetkých síl, silnému chlapovi sa podarilo svoj odporný čin vykonať. Keď sa odbavil, bez slova vstal a vrátil sa späť do chaty. Z očí sa mi valili slzy, hystericky som sa rozplakala a v duchu sa zaprisahala, že v živote nechcem žiadneho muža ani vidieť. Pozbierala som sa zo zeme, zaťala zuby a vrátila sa na oslavu. Nie, nikto si nesmie nič všimnúť. Veď aj mama hovorila, že to bola vtedy jej vina. Uzavrela som sa do seba a zatvrdila.
V 26-tich rokoch som bola stále akoby panna, okrem toho hrozného znásilnenia, a samu seba som považovala za frigidnú. Bola som na najlepšej ceste zostať zatrpknutou starou dievkou. Ale potom sa do mňa zaľúbil Armin, vedúci našej pracovnej skupiny. S Arminom to bolo iné. Bol kolega, s ním som sa dokázala bez zábran aspoň rozprávať. Práca nás spájala, Arminovi som dôverovala. Robili sme na jednom spoločnom projekte, občas sme zostávali v robote až do večera. Raz ma neskoro večer odprevádzal z roboty domov, pred dverami domu ma nežne objal a chcel ma pobozkať na rozlúčku. Mozog mi hovoril, neboj sa, ale telo sa správalo ináč. Premkol ma kŕč a potom silná triaška. Nemohla som! Bolo to akoby mi celé telo stuhlo do neprirodzenej polohy! Prudkým pohybom som Armina od seba odstrčila a chcela zbabelo ujsť.
Na moje veľké prekvapenie sa nenahneval, iba sa tak zamyslene pozrel a povedal: „Janka, neviem, čo s tebou je, ale už nikdy sa ťa bez tvojho dovolenia nedotknem.“ Zostali sme s Arminom kamaráti. Dokončili sme ten projekt, občas zašli na kávu, alebo do kina. Mal so mnou nekonečnú trpezlivosť, ale občas sa ma opatrne pýtal, kto mi v živote ublížil. Raz som konečne prelomila svoje mlčanie a porozprávala mu všetko o mame a aj o mne. Pritom sa mi všetky tie strašné spomienky vrátili a v Arminovom náručí som plakala možno aj hodinu. Ale od toho dňa sa môj život zmenil. Akoby som až teraz začala normálne žiť. Akoby z mojich pliec spadla obrovská záťaž!
Arminova trpezlivosť a neuveriteľná neha mi úžasne pomohli. Po dlhých mesiacoch chodenia som sa konečne odhodlala oddať sa mu celá. A som si istá, že s jeho pomocou sa raz zbavím aj mojich strašných snov.
/čit. – sprac. dz/
