Emócie, ktoré majú vpísané do tvárí, sú neuveriteľne silné: odhodlanie, napätie, bolesť, ale nikdy nie strach. Účastníci tradičných pretekov na býčkoch či kravách Pacu Jawi v indonézskej provincii Západnej Sumatri majú myšlienky uprené iba na víťazstvo. Na obavy ale nie je v zablatenej vrave ani čas.
Súťaž sa koná vždy vo februári na trati, ktorú tvorí rovný pás ryžového poľa s plytkou vodou. Bosý pretekár musí krotiť dve zvieratá, jednou nohou stojí na drevenom postroji, ktorý každé z nich nesie. Zvieratá drží za chvost a tak sa ich snaží ovládať.
Aby býkov či kravy popohnal, do chvosta ich hryzie. Jeho hlavnou úlohou je však regulovať pri úteku ich smer. Keď sa rozutekajú od seba, spadne z konštrukcií do bahna a končí.
Súťaž sa koná na oslavu konca ryžovej úrody. A jej tradícia je dlhá, siaha vraj stovky rokov do histórie.

Preteky Paca Jawi sa nezmazateľne vpísali do dejín regiónu Tanah Datar.
Každoročne sa ich zúčastňujú na päťdesiat farmárov, okolo šesť či sedem stoviek býkov a kráv a tohto nebezpečného divadla prizerajú tisíce divákov. Musia byť ostražití, pretože keď sa zviera vymkne kontrole, beží hlava nehlava kamkoľvek.
Ostatne, len doviesť silné zvieratá na štart a udržať ich v postavení vyžaduje spoluprácu a silu šiestich až ôsmich mužov.
Po odštartovaní už je však všetko len na „džokejovi“. Pri dirigovaní zvierat musí byť pohotový a rozhodný, závod sa odohráva v ostrom tempe.
Vyhráva ten pretekár, ktorý dokáže v behu najlepšie dirigovať zvieratá a trať zdolá „najlepšie“.
Dobrý výkon na trati môže majiteľovi zvierat pomôcť zdvihnúť cenu jeho dobytka. Ihneď po odbehnutí sú totiž kravy a býky umyté a vystavené na dražbe.

SÚVISIACE ČLÁNKYVIAC OD AUTORA