Život dvadsaťtriročnej ženy skončil na popravisku. Pred štyridsaťjeden rokmi, 12. marca 1975 bola obesená Olga Hepnarová.
Do 10. júla 1973 Oľgu Hepnarovú takmer nikto nepoznal. Potom sa za volantom nákladnej Pragy RN rozbehla na zastávku električky na pražskej triede Obrancov mieru, ako sa vtedy ulica Milady Horákovej menovala. Z dvadsiatich piatich ľudí ich trafila dvadsať. Traja zomreli na mieste, päť v nemocnici, ďalších šesť bolo zranených ťažko a šesť ľahko.
Taxikár, ktorý išiel kúsok za ňou, opísal polícii, že auto zrazu odbočil na chodník, tam vodič vozidlo zrovnal a išiel po chodníku priamo cez ľudí. Po strete potom normálne zastavil. „To sa snáď ani nedá vyjadriť, tá spúšť a nárek ľudí,“ uviedol vo výpovedi.
Znalcom Hepnarová povedala, že mnoho zo svojho činu moc nevidela. Nechcela sa pozerať, ale oči nezavrela. „Bolo pre mňa nepríjemné to urobiť,“ odpovedala na otázku, prečo sa nechcela pozerať.
Policajtom ale povedala, že po čine cítila uspokojenie. „A tak nejako zrazu som pocítila určité uvoľnenie a spokojnosť, že sa mi podaril akt pomsty všetkým ľuďom, a to veľmi dobre,“ stojí v jej výpovede.
Policajtom ale povedala, že po čine cítila uspokojenie. „A tak nejako zrazu som pocítila určité uvoľnenie a spokojnosť, že sa mi podaril akt pomsty všetkým ľuďom, a to veľmi dobre,“ stojí v jej výpovede.
Mala ste v živote niekedy niekoho rada?
Nemala.
Ako motív uvádza Olga Hepnarová pomstu spoločnosti. „Spoločnosť ľudská ma vylúčila zo svojho stredu a správala sa ku mne neľudsky … čo sa dá porovnať iba s rasizmom a antisemitizmom,“ stojí v jej výpovede. Inde uvádza, že sa „ľudská spoločnosť zúčastnila na jej ničení.“
Z výpovedí je zrejmý jej pocit ublíženosť. Sťažuje sa na rodičov, sestru, spolužiakov, prakticky na všetkých, s ktorými prišla do styku. Občas zmieňuje fyzické násilie, kedy ju zbil otec, babička, spolužiačky, chlapci. Hneď v úvode výpovede však uvádza, že „telesne bola napádaná výnimočne, verbálne sústavne.“
Zaujímavý je dotaz znalca, ktorý sa jej pýta, kto by v ideálnom prípade mal na tej zastávke stáť. „Rodičia, sestra, školské kolektívy vrátane učiteľov, lekári psychiatri z Karlovho a Opařany, ktorí ma odložili ako ľahký prípad, potom psychiatri z celej Prahy 3,“ vypočítava Hepnarová.
Inokedy sa znalec pýta, či ju napadlo zabiť rodičia. „Áno, ale nezastrelil som ich, pretože by som nestihla zabiť aj iných ľudí. Nepostihla by som všetky a to by bolo nespravodlivé,“ tvrdí.
Keď hovorí Hepnarová o zastrelení rodičov, treba pripomenúť, že chodila do Zväzarmu strieľať. Jedným z variantov pomsty totiž bolo i odstreľovanie ľudí. Zvažovala tiež podkopávaním koľají a vykoľajenia vlaku, umiestnenie traskaviny v uzavretej miestnosti a tiež plánovala, že by zišla s plným autobusom do rokliny, ale nepodarilo sa jej získať miesto vodičky autobusu.
Zaujímavý je dotaz znalca, ktorý sa jej pýta, kto by v ideálnom prípade mal na tej zastávke stáť. „Rodičia, sestra, školské kolektívy vrátane učiteľov, lekári psychiatri z Karlovho a Opařany, ktorí ma odložili ako ľahký prípad, potom psychiatri z celej Prahy 3,“ vypočítava Hepnarová.
Inokedy sa znalec pýta, či ju napadlo zabiť rodičia. „Áno, ale nezastrelil som ich, pretože by som nestihla zabiť aj iných ľudí. Nepostihla by som všetky a to by bolo nespravodlivé,“ tvrdí.
Keď hovorí Hepnarová o zastrelení rodičov, treba pripomenúť, že chodila do Zväzarmu strieľať. Jedným z variantov pomsty totiž bolo i odstreľovanie ľudí. Zvažovala tiež podkopávaním koľají a vykoľajenia vlaku, umiestnenie traskaviny v uzavretej miestnosti a tiež plánovala, že by zišla s plným autobusom do rokliny, ale nepodarilo sa jej získať miesto vodičky autobusu.
Dračica, ktorá lajdáčila
Prvý zo svojich prezývok – Dračica – zmieňuje Olga Hepnarová už pri spomienkach na školu. Vysvetľuje ju tým, že sa často bila. Škola bola miestom, kde jej ubližoval ostatné deti. „Chodila som tam nerada a so strachom,“ stojí vo výpovedi.
Od šiestej triedy sa výrazne zhoršil jej prospech. „Vďaka negatívnemu správaniu spolužiakov, učiteľov, ulice,“ stojí vo výpovedi na polícii. Znalcom povedala aj inú verziu. „Od prvej do siedmej triedy som bola najchytrejšia, potom som lajdáčila,“ tvrdila. Podľa záveru znalcov mala „ľahko až zjavne nadpriemernú inteligenciu.“
Kvôli problémom v škole bola preradená do paralelnej triedy. V siedmej triede sa pokúsila o samovraždu. Zjedla dve tuby práškov a skončila v bezvedomí v nemocnici. Následne skončila v Opařanoch, kde dokončila základnú školu. Podľa jednej z výpovedí o „umiestnení do polepšovne“ sama žiadala. Podľa iných ju tam „strčili“ rodičia.
„Celkovo to v Opařanoch bolo lepšie ako doma. Prvýkrát sa mi podarilo uchytiť medzi deťmi,“ stojí v prepise jej výpovede. Ona a jej priateľ polepšovňu ale uvádzajú aj ako miesto, kde Oľgu „sadistické dievčatá“ priviazali na kúrenie a rozbili jej tvár. Jej sestra potom vo svojej výpovedi spomenula, že si z Opařan priviezla zlozvyky – fajčenie, nadávanie.
Od šiestej triedy sa výrazne zhoršil jej prospech. „Vďaka negatívnemu správaniu spolužiakov, učiteľov, ulice,“ stojí vo výpovedi na polícii. Znalcom povedala aj inú verziu. „Od prvej do siedmej triedy som bola najchytrejšia, potom som lajdáčila,“ tvrdila. Podľa záveru znalcov mala „ľahko až zjavne nadpriemernú inteligenciu.“
Kvôli problémom v škole bola preradená do paralelnej triedy. V siedmej triede sa pokúsila o samovraždu. Zjedla dve tuby práškov a skončila v bezvedomí v nemocnici. Následne skončila v Opařanoch, kde dokončila základnú školu. Podľa jednej z výpovedí o „umiestnení do polepšovne“ sama žiadala. Podľa iných ju tam „strčili“ rodičia.
„Celkovo to v Opařanoch bolo lepšie ako doma. Prvýkrát sa mi podarilo uchytiť medzi deťmi,“ stojí v prepise jej výpovede. Ona a jej priateľ polepšovňu ale uvádzajú aj ako miesto, kde Oľgu „sadistické dievčatá“ priviazali na kúrenie a rozbili jej tvár. Jej sestra potom vo svojej výpovedi spomenula, že si z Opařan priviezla zlozvyky – fajčenie, nadávanie.
Rodičia sa ku ma správali ako k nájdenému dieťaťu
Svoju sestru Hepnarová opísala ako uzavretú. K rodičom sa podľa nej správala slušne, k podstatným rozporom nedochádzalo. Oľge zrejme sestra vadila z celej rodiny najmenej. Len ju štvalo, keď ju napomínala, aby chodila rovno.
Podobne ako sestra vypovedala aj matka Anna. Hovorila o vrodené uzavretosti a nevravnosť. Odmietla, že by jej doma ubližovali alebo obmedzovali. Kvôli problémom v škole ju vzala za psychiatričkou. Záver bol, že sa u nej nejde o psychopatii, ale o nevyrovnanosť. Ako jediný problém matka zmieňuje, že Oľga nechcela chodiť do tanečnej.
Zaujímavá je jej spomienka na posledné stretnutie. Oľga si k matke prišla pre ľudskú lebku, ktorú získala od nejakého medika a matka lekárka jej osadila zuby.
Zaujímavá je jej spomienka na posledné stretnutie. Oľga si k matke prišla pre ľudskú lebku, ktorú získala od nejakého medika a matka lekárka jej osadila zuby.
Štyri dni pred vraždou matke jej správanie pripadalo normálne.
Matka žiadala pre dcéru milosť od prezidenta Ludvíka Svobodu. Toho vtedy kvôli chorobe zastupoval predseda vlády Lubomír Štrougal. Vzal si čas na rozmyslenie a po 97 dňoch nakoniec žiadosť 3. marca 1975 zamietol. Otec Antonín v krátkej výpovedi uviedol, že dcéra bola zanovitá a tvrdohlavá. Od ôsmej triedy mala „nechuť k dochádzke“. Otca Oľga Hepnarová nenávidela. Dokonca kvôli nemu zapálila rodinnú chatu. „Chcela som sa pomstiť otcovi,“ uviedla. Keď sa jej znalci pýtali, či jej nevadilo, že vo vnútri mohla uhorieť sestra a ďalší ľudia, povedala: „Nech sa zachráni, ako vie, bolo mi to fuk.“ Ostatní, spolupracovníci či chatári z Oleška na ňu spomínajú ako na „spiace pannu“ alebo ako na „duchom neprítomnú.“ V práci potom spomínali nespoľahlivosť, vypisovali drobné nehody, ktoré ako vodička z povolania mala. Chatári opisovali pre nich nepochopiteľné správanie, napríklad to, že neschovala vynesené periny pred dažďom alebo že občas neplatila v autobuse alebo obchode. Ohľadne záľub sa Oľga i ostatní zhodujú, že rada čítala. Hepnarová hovorí hlavne o poézii. Zmieňuje Ortena, Kafku, Rilkeho, Nezvala, Sartra, Camusa a ďalších. Tvrdí, že nikdy nečítala rozprávky, odmalička to boli dobrodružné knižky, verneovky aj iné. Rada vraj čítala aj matkine lekárske knižky. Druhou veľkou záľubou bolo šoférovanie. Najprv jazdila na Wartburgu, ktorý jej kúpila matka. Ten neskôr predala a peniaze vrátila. Uviedla, že nechcela byť rodine nič dlžná. Neskôr si zaobstarala Trabant. Pred svojím činom ho zvrhla zo stráne, potom, čo s ním prišla do Oleška, aby sa rozlúčila s chatou. Trabant milovala a nechcela, aby v ňom jazdil niekto iný.
Matka žiadala pre dcéru milosť od prezidenta Ludvíka Svobodu. Toho vtedy kvôli chorobe zastupoval predseda vlády Lubomír Štrougal. Vzal si čas na rozmyslenie a po 97 dňoch nakoniec žiadosť 3. marca 1975 zamietol. Otec Antonín v krátkej výpovedi uviedol, že dcéra bola zanovitá a tvrdohlavá. Od ôsmej triedy mala „nechuť k dochádzke“. Otca Oľga Hepnarová nenávidela. Dokonca kvôli nemu zapálila rodinnú chatu. „Chcela som sa pomstiť otcovi,“ uviedla. Keď sa jej znalci pýtali, či jej nevadilo, že vo vnútri mohla uhorieť sestra a ďalší ľudia, povedala: „Nech sa zachráni, ako vie, bolo mi to fuk.“ Ostatní, spolupracovníci či chatári z Oleška na ňu spomínajú ako na „spiace pannu“ alebo ako na „duchom neprítomnú.“ V práci potom spomínali nespoľahlivosť, vypisovali drobné nehody, ktoré ako vodička z povolania mala. Chatári opisovali pre nich nepochopiteľné správanie, napríklad to, že neschovala vynesené periny pred dažďom alebo že občas neplatila v autobuse alebo obchode. Ohľadne záľub sa Oľga i ostatní zhodujú, že rada čítala. Hepnarová hovorí hlavne o poézii. Zmieňuje Ortena, Kafku, Rilkeho, Nezvala, Sartra, Camusa a ďalších. Tvrdí, že nikdy nečítala rozprávky, odmalička to boli dobrodružné knižky, verneovky aj iné. Rada vraj čítala aj matkine lekárske knižky. Druhou veľkou záľubou bolo šoférovanie. Najprv jazdila na Wartburgu, ktorý jej kúpila matka. Ten neskôr predala a peniaze vrátila. Uviedla, že nechcela byť rodine nič dlžná. Neskôr si zaobstarala Trabant. Pred svojím činom ho zvrhla zo stráne, potom, čo s ním prišla do Oleška, aby sa rozlúčila s chatou. Trabant milovala a nechcela, aby v ňom jazdil niekto iný.
V mene republiky …
Súd s Oľgou Hepnarovou trval päť dní. Krátke rešerše v spise opisujú, že vypovedala v zhode s tým, čo predtým hovorila na políciu. Nasledovali znalci a štvrtý deň vynesenie rozsudku, ktorý ju poslal na šibenicu. Za celú dobu neprejavila ľútosť. „Svoj čin by som už neopakovala, pretože som pomstená. Keby som však žila ďalších dvadsaťdva rokov a ľudia by sa ku mne správali rovnakým spôsobom, tak by som niečo podobné urobila znova,“ uviedla. Rozsudok podľa rešerše prijala. Poďakovala a uviedla, že sa nebude odvolávať. O tom, čo si o súde myslela, svedčí jeden z výrokov jej výpovede: „Nemala by som stáť pred svojimi sudcami. Malo by to byť opačne.“
Oľga Hepnarová
12. marca 1975 bola v pražskej pankráckej väznici popravená Olga Hepnarová, ktorá 10. júla 1973 nabehla s nákladným automobilom medzi ľudí čakajúcich na zastávke električky v Prahe 7. Osem ľudí jej čin neprežilo. V apríli 1974 Mestský súd v Prahe Hepnarovou, narodenú 30. júna 1951 , uznal vinnou z osemnásobné vraždy a odsúdil ju na trest smrti. Súdni znalci u nej síce zistili rysy poruchy osobnosti, konštatovali však, že netrpí žiadnou duševnou chorobou a je teda plne zodpovedná za svoj čin. Motívom jej jednania bola nenávisť k spoločnosti, pričom samu seba charakterizovala ako otĺkanku. Ako trinásťročná sa pokúsila o samovraždu a rok strávila v psychiatrickej liečebni. Vyučila sa umeleckú knihárka, v čase svojho činu sa však živila ako šoférka. Hepnarová bola posledná žena popravená v Československu (trest smrti bol zrušený v roku 1990)
