Andrásy: Pekne postupne. Naozaj som dlhé roky písal pre Roháč, ale ešte viac pre rozhlasové humoristické relácie Maratón a Banskobystrický sobotník, neskôr pre variácie. No a v rámci Variácií som sa už aj sem – tam dostal pred mikrofón, nahrával som rôzne rozhovory. Už dávno som vedel, že v redakcii zábavy Slovenského rozhlasu chcem raz aj pracovať. No a po odchode Stana Štepku na voľnú nohu (do RND) a po mojom návrate z vojenčiny sa to aj stalo. Zasadol som za Stanov stôl a po nejakom čase som začal s vlastným programom Humorikon (to už so mnou robila aj Eňa Vacvalová, ktorá zase nastúpila na miesto Milana Markoviča).
Celkom sa nám darilo, čo si všimol Ľubo Belák a oslovil ma na spoluprácu pri relácii \“Apríl, apríl\“, čo bola vlastne skrytá kamera. Išlo však hlavne o prácu scenáristickú.
Neskôr som pre neho vymyslel formát Čo dokáže ulica, ktorý sme už s Eňou v televízii aj uvádzali. No a bolo to.
Skončili ste žurnalistiku na filozofickej fakulte Univerzity Komenského, nemali ste však niekedy pocit, že na to čo robíte, nepotrebujete školu ale nadanie?
Musím sa vám priznať, že mojím prvoradým motívom na to, aby som išiel na žurnalistiku bolo to, aby som nemusel absolvovať dvojročnú základnú vojenskú službu. Ale keď som tam prišiel, tak som prišiel na to, že je to dobré aj na niečo iné. Mali sme niekoľko skvelých učiteľov (štylistika pán Doc. Baláž, medzinárodná žurnalistika pán Doc. Tomašov), ktorí ma všeličomu naučili a mnohokrát z toho žijem dodnes.
Najmä s doc. Tomašovom sme mali veľmi dobrý vzťah a musím povedať, že od neho som pochytil lásku k histórii, ale aj k dobrým vínam.
Už od prvého ročníka strednej školy a samozrejme aj počas celého štúdia žurnalistiky, som pravidelne písal hlavne pre rozhlas, takže som už bol ako vysokoškolák pomerne známy v humoris-tických kruhoch, dokonca som aj vyhral nejaké súťaže. Nadanie som na to asi nejaké potreboval, ale hlavne som potreboval pevnú vôľu. Písal som hlavne cez víkendy, a tomu som všetko podriadil. Bolo to niekedy tvrdé, najmä keď spolužiaci robili to i ono – a ja som sedel doma a písal. Ale sebadisciplína bola vždy mojou silnou zbraňou a je ňou dodnes.
Koluje vám humor odjakživa v žilách alebo ste si k nemu priňuchli až neskôr?
Ja nie som veselý človek. Humor je pre mňa skôr logická hra, niečo, ako keď zostavujete krížovku. Vodorovné a zvislé riadky sa vám musia spojiť – a vznikne pointa. Lebo humor (aspoň ten môj) sa hrá na pointy. Humor bez pointy je pre mňa ako víno bez buketu, ako cigara bez dymu a žena bez pŕs.
Patríte medzi obľúbených slovenských humoristov už niekoľko rokov, čo je podľa vás to, čo vás tak dlho drží na vrchole?
Pracovitosť a zodpovednosť. Nie som bohém, nestane sa mi, že sa opijem a neprídem do strižne, nestane sa mi, že nedodám scenár načas. Skrátka, absolútny opak toho, ako si ľudia predstavujú umelcov.
Po revolúcii ste vydával humoristický časopis, ako to dopadlo?
Zle. Hlavne preto, že sme to s mojím spoluvydavateľom nerobili naplno. On bol zamestnaný inde, ja som hlavne písal scenáre a moderoval, časopis sme robili ľavou zadnou – a tak to aj dopadlo. A treba povedať, že sme mali registračné číslo 14 ! Plus 7 dní prišlo až ďaleko po nás. Ale robili to naplno a prežili.
Kedy je podľa vás správny čas odísť?
V najlepšom. Ale to sa u nás, bohužiaľ, nedá. Nemáme také zárobky, že by som si po megaúspešnom programe \“Čo dokáže ulica\“ kúpil vilu a žil z tantiemov za túto reláciu.
Ja ešte stále žijem z práce, čo ma síce dosť hnevá, ale ako hovoril klasik: Na Slovensku je to tak.
Existujú aj také vtipné odpovede, ktoré padli v relácii Aj múdry schybí, že vám utkveli v pamäti?
Ale iste. Napríklad:
– Koľko je dva na druhú
– Dvesto.
– A ako ste to vypočítali?
– Jednoducho: Dvakrát desať.
– Kedy bola založená KSČ?
– Pred štyrma rokmi,
– Nie, bolo to podstatne skôr.
– Tak pred dvoma?
– Čo je to gravitácia?
– To mňa pýtate týto ženský veci??
Ruku na srdce, stalo sa Vám, že ste už niekedy nevedel odpovedať na otázku z vašej relácie aj múdry schybí?
Stalo sa. Napríklad, keď sme sa pýtali na deti Adama a Evy, bol som v tom, že mali iba Kaina a Ábela. Ale v Biblii sa píše, že mali ešte syna Seta a mnoho ďalších synov a dcér. A pomýlili sme sa aj nedávno, keď sme tvrdili, že znakom cicavca je to, že rodí živé mláďatá.
Ak by ste si mohol do relácie pozvať jednu žijúcu alebo nežijúcu svetoznámu osobnosť, kto by to bol?
Asi Woody Allen.
Viete si predstaviť niekoho zo slovenskej spoločnosti na reálnom Dereši? Koho a za čo by ste tam poslali?
Zlodejov. A ešte spreyerov.
Kto bol podľa vás zatiaľ najzaujímavejší hosť v relácií Dereš, kto vás najviac prekvapil a kto naopak sklamal?
To by nebolo odo mňa korektné. Verím, že všetci urobili pre úspech maximum, a keď to napriek tomu občas nevyšlo, bola mojou chybou, že som ich vôbec volal.
Neuvažovali ste sám alebo s Eňou niekedy o tom, že by ste si zahrali spolu v Sitcome? Alebo aspoň, že by ste napísal scenár na komédiu?
Hrať nie, ale nad jedným námetom na sitcom uvažujeme. Ak to vyjde, bude to bomba!
Akú najvtipnejšiu situáciu vám priniesol každodenný život?
S Eňou a jej manželom sme boli nakupovať víno pri Nitre. Kúpil som si asi 50-60 fliaš. Keď sme ich konečne vyložili u nás na dvore, tak som sa Eninho manžela opýtal, že čo som im dlžný za benzín. On povedal, že jednu fľašu vína. Ja som sa najprv pozrel na tých 50 fliaš vína na dvore, potom jemu rovno do očí a povedal som – Starý neuveríš mi, ale nemám.
Každý človek má niekoho ku komu vzhliada, ku komu vzhliadate vy?
Ku hviezdam.
Kto je váš obľúbený komik alebo humorista?
Ja som vyrastal hlavne na maďarskom humore, ale neviem, či by tie mená niekomu na Slovensku niečo povedali. No schválne: János Komós, Géza Hofi, János Gálvölgyi, György Mikes …
Ste spolumajiteľom produkčnej spoločnosti Hattrick. Je podnikanie vaším koníčkom?
Nie. Mať svoju spoločnosť je však veľmi príjemné najmä preto, že môžem o veciach rozhodovať a nie som vydaný na milosť a nemilosť nejakému producentovi. Čiže, keď sa mi zdá, že by sme ankety do Aj múdry schybí nemali nahrávať jeden deň, ale týždeň, mám tú možnosť – aj keď samozrejme ma to stojí peniaze. V relácii Čo dokáže ulica som napríklad takúto možnosť nemal, lebo som bol najatá sila. A dosť často mi to tam prekážalo.
Existuje aj taká téma, ktorá vás absolútne nezaujíma?
Šport.
Nehovorili vám niekedy rodičia aby ste si našiel nejaké iné seriózne povolanie?
Nie. Napokon, ja si myslím, že mám veľmi seriózne povolanie. Bolo obdobie, keď som si tykal so všetkými troma najvyššími ústavnými činiteľmi.
Vydáte niekedy aj svoje pamäte?
Čiastočne sa stalo. Knižka \“Oliver a Eňa na Dereši\“, boli rozhovory s Eňou a so mnou, ktoré robil jeden z našich najlepších publicistov Ernest Weidler. Vy ste ju hádam nečítali?!?
Nie ale napravím to… Pamätáte si svoj prvý vtip? Aký to bol?
Zo stávky som v prvej triede zjedol dážďovku.
Čo musí mať v dnešnej dobe mladý človek na to aby sa presadil v reálnom živote? Vedeli by ste odporučiť niečo z vlastných skúseností? Myslíte, že to máme dnes ťažšie ako vy, keď ste skončili štúdium a chceli ísť pracovať?
Jediné, čo ja viem poradiť, je pracovitosť a zodpovednosť. Talent je len 10 percent zo všetkého.
Akému testu by ste sa nikdy nepodrobil?
TESTamentu.
