Oslava sa nekoná

Stavebný majster Igor Kubík mal do polročnej uzávierky ešte niekoľko administratívnych restov, preto sa rozhodol, že vo štvrtok, keď utíchne pracovný ruch, bude sa v kancelárii nerušene venovať práve tejto práci.

Po polnoci ho premohla únava a hlava mu klesla na stôl. Onedlho ho z driemot prebral zvláštny zvuk. Akoby počul rámus priamo dole na stavbe. Ale kto tu má čo robiť teraz po polnoci? Vyšiel z kancelárie a počúval. Hluk skutočne prichádzal zo stavby podzemných garáží. Potom začul buchnutie dverí auta a štartovanie motora. Rozbehol sa dole, aby zistil, čo sa deje. Na plošine medzi prvým a druhým poschodím garáží ho náhle oslepili svetlá auta. Snažil sa uskočiť, ale márne. Obklopilo ho úplné ticho a tma.

Jaroslav Malík žil po rozvode neustále v dlhoch. Jeho každodenné vysedávania v hostincoch vyžadovali podstatne väčšie príjmy, než mu jeho nie príliš vysoká pracovná morálka zabezpečovala. Okrem toho sa v piatok chystal dôstojne osláviť s kamarátmi svoje dvadsiate ôsme narodeniny. Do výplaty však zostával ešte viac než týždeň. U svojich známych nepochodil. Vlastne sa ani nemohol diviť, veď i tak im mal čo splácať. V stredu popoludní však dostal nápad. Zberné suroviny! Oceľový kábel, ktorý bol navinutý na niekoľkých obrovských cievkach, ten by tam určite vzali. To by mohol byť obchod, ktorý by sa vyplatil.

Jaroslav Malík bol mužom činu. Od nápadu k akcii nemal nikdy ďaleko. Ešte v ten istý večer zistil, že otvorom v plote sa môže dostať bez problémov ku káblu. V tme stál uprostred dvora a usilovne premýšľal. Stačila by píla na kov, kábel odmotať, rozrezať na menšie diely a odniesť von. Tam by čakalo auto a lup by odviezol do úkrytu. Kábel je ťažký, aspoň dvakrát by preň musel ísť. Cestou do krčmy si uvedomil, že jeho plán má háčik. Predovšetkým nemal auto, ktorým by lup odviezol a po druhé mu chýbal komplic, ktorý by mu s ťažkým káblom pomohol.

Dlho v mysli preberal svojich známych. Robo Daško! Že si na neho hneď nespomenul. Poznali sa už dva roky a za ten čas spolu podnikli nejeden flám. Až na to, že ani Robo nebol práve pri peniazoch – málokedy si dovolil viac vyhodiť z kopýtka, šetril totiž na auto. Práve pred mesiacom si ho kúpil a pritom sa poriadne zadĺžil. Určite mu prídu vhod tak ľahko „zarobené“ prachy.

Jaroslav Malík ešte v tú neskorú nočnú hodinu navštívil Roba Daška a vysvetlil mu svoj plán.
„Neblázni, veď je to strašne riskantné,“ zdesil sa Robo.
„Riskantné, riskantné,“ reagoval Jaroslav opovržlivo. „Ale vyplatí sa to. Len si predstav. Stačilo by tam dvakrát zájsť a máme každý dobrú tisícku vo vrecku. Už som si to tam bol dnes omrknúť. Chodil som si po stavebnom dvore ako po promenáde.“ Ešte chvíľu kamaráta presviedčal a nakoniec mal úspech. Vidina ľahko získaných peňazí bola predsa len lákavá. Spoločne plán ešte upresnili. Robo dokonca navrhol miesto, kam by mohli kábel cez noc spoľahlivo ukryť.
„Robím neďaleko na stavbe podzemných garáží. Nie je problém nájsť tam nejaký tmavý kút…“

Slovo dalo slovo. Rozhodli sa, že akciu nebudú zbytočne odkladať. Zajtrajší večer je pre nich ako stvorený. Veď Jaroslav potreboval tie peniaze ihneď.
Na druhý deň večer sa stretli v hostinci. Jaroslav si dal pár pív na guráž. Po desiatej hodine nasadli do Robertovej škodovky a odišli na stavenisko. Preliezli otvorom v plote. Pílkou narezali kábel na asi tri metre dlhé kusy, odniesli prvú várku k autu a odviezli ju do druhého poschodia podzemných garáží. Potom sa znovu vrátili do stavebného dvora. Práca im šla od ruky. Keď po druhýkrát vyložili náklad v garáži, obaja si spokojne vydýchli.

„Čo som ti vravel,“ poznamenal Jaroslav samoľúbo, „žiadny problém. Zajtra to odvezieme do zberu a večer môžeme oslavovať. Samozrejme, že ťa pozývam ja,“ dodal vo chvíli, keď už obaja nasadali do auta.
„Ideme ku mne, nie?“ navrhol Robo. „Musíme sa po tej drine trochu osviežiť. Vieš, že už je skoro jedna hodina?“
„Pozor!“ zakričal náhle Jaroslav.

Pred automobilom vychádzajúcim práve z druhého do prvého poschodia podzemných garáží, sa objavila temná silueta. Robert nestačil vôbec reagovať. Ucítili náraz. Neprehovorili ani slovo. Robert pridal plyn a vyšiel z garáží.

„Auto je skoro v poriadku,“ vydýchol, keď si voz po zaparkovaní pred svojou garsoniérou prehliadol. Bola to jeho prvá súvislá veta od zrážky. Keď ich cestou zastavila policajná hliadka, zmohol sa len na jednoslabičné odpovede.

Prvý z páchateľov sa priznal hneď po zadržaní.
„Nechcel som ho zraziť,“ vypovedal Robert Daško. „Zbadal som ho až v poslednom okamihu, keď som už nemohol nič robiť. Veď mi nabehol sám na blatník. Snažil som sa ešte uhnúť doprava…“
Znalecký posudok z oboru cestnej dopravy však jeho slová nepotvrdil. Vodič šiel rýchlosťou neprimeranou charakteru tvaru vozovky a výhľadovým možnostiam. V kritickom mieste vôbec nemenil smer jazdy. Akékoľvek náhle vybočenie by pri takej rýchlosti viedlo k šmyku, o čom nenasvedčovali žiadne stopy. I druhý páchateľ sa pri prvej výpovedi priznal k odcudzeniu kábla i k tomu, že zraneného muža nechali bez pomoci a odišli.

Z lekárskeho hľadiska šlo o veľmi ťažkú ujmu na zdraví – postihnutý po náraze upadol do bezvedomia a udusil sa.