Osem hodín ráno a hotel Kyjev
Tlačiaci sa študenti a hluk mi veľmi nedodali rannej nálady. Všade sa miešala angličtina so slovenčinou. Mala som pred sebou povinné interview, kde som prvýkrát pozerala, počúvala a sedela pred „pravým“ Američanom. Po očividnom striedaní teploty môjho tela a mdlôb som interview prešla ako-tak a moja sebadôvera začala klesať. Nevedela som si to vysvetliť, veď to Anglicko!!! V ďalšej miestnosti čakal druhý rozhovor. V prvých sekundách ma upútala príroda na fotkách a príjemné vystupovanie ženy sediacej oproti nám. Volala sa Ann a spustila. Ďalší šok…veď ja jej nerozumiem ani slovo! Vtedy bola každá rada drahá, a tak mi nič iné neostávalo, iba sa začať usmievať a na všetko pritakať. Ale čuduj sa svete, zafungovalo to, a ona ma zobrala na pozíciu housekeepera. Od tejto doby sa môj sen začal stávať skutočnosťou. Mala som prácu v USA na 4 mesiace a vedela som, že to istým spôsobom posunie môj život niekam ďalej a prinesie nielen novú skúsenosť, zážitky, priateľstvá, ale hlavne tú skutočnú sebadôveru v angličtine.
Čas bežal, prišlo leto a onedlho sme sa po niekoľkohodinovom lete ocitli na americkej pôde priamo v New York City. Mali sme šťastie a vyšlo to tak, že sme v NYC ostali 2 dni. A kam sa „Slovakwoman in New York“ vyberie? Na druhý deň sme sa vybrali priamo do World Trade Centre. Bývali sme na Columbijskej univerzite, čo je 122. ulica, ale WTC sa ešte vtedy týčili nad mestom tak, že sme mali pocit, že je to tu za rohom. No nebolo… Cesta nám trvala 6 hodín, ale na druhej strane to bola fajn prechádzka cez New York, letom a slnkom presvietený. Nohy síce po takej „prechádzke“ boleli, ale veď sme v New Yorku, meste, ktoré žije 24 hodín v týždni a 365 dní v roku.
Na ďalší deň sme sa s NYC, aj keď neradi, museli rozlúčiť, nevediac kam a do čoho ideme. Z autobu-sovej stanice Port Authority sme vyrazili na smer Boston a NYC sa nám začal strácať za chrbtom.
Bola tma asi sedem hodín večer a veľmi pršalo. Vystúpili sme na tmavej benzínovej pumpe „in the middle of nowhere“ a tam nás mal niekto z kempu čakať. Veru aj čakal!!!! Hans – chlap, ktorý vyzeral, akoby sa po 25 rokoch vrátil z pobytu v džungli. Začala som mať pocit, že situáciu nezvládam. Nastúpili sme s ním do auta. Síce sa tváril, že je vyslancom kempu, ale čo keď to je nejaký obávaný New Hampshirský maniak? A tu sa zrazu objavila Rt.113 a odbočka do kempu. Ešte mílu a sme tam!! Hlboko v lesoch, najbližšie mesto 6 míľ, drevenice na rozpadnutie…“Tak ja tu neostávam!!!!“, oznamujem Monike a vetu jej beriem z úst. Ale kam sme mali újsť?!?! Hneď sme mali aj hymnu leta: “Nedá sa újsť, pred lesom neutečieš“. Znavené v rozpadáva-júcom sa drevenom dome, sme prišli do našej „novej“ drevenej a rozpadávajúcej sa izby plnej dier a prepadávajúcej sa podlahy. Hneď sme zaľahli. Veď hádam sa tento zlý sen ráno skončí.
Ani sa nejdem zapodievať faktom, že na ceste na raňajky sme v tom lese zablúdili a dostali sme sa na správne miesto vďaka hosťom. Kľúč od izby? Zabudnite, veď toto je Amerika, nič sa nezatvára!!!
Dni ubiehali v tej divokej prírode, naučili sme sa orientovať aj pohybovať v rámci kempu, dokonca sme pomaly prichádzali aj na lesné skratky a zákutia. Práca zo začiatku bola zaujímavá, ani nie veľmi náročná. Predpokladám, že každý doma upratuje, ale v tomto prípade to bolo upratovanie vo väčšom. Postupne začala byť práca monotónna, ale keďže sme pracovali v tímoch, bola sranda. Mávali sme dva dni voľna počas týždňa a bolo by hriechom trčať a nudiť sa v kempe. Kemp nám zabezpečoval a požičiaval auto a tí šťastnejší, ktorí sme mali vodičky, sme si vždy vyrazili. Celodenné výlety do okolitých miest (Boston, Manchester, Portland v Maine, Burlington) boli na týždňovom poriadku a o ostatných akciách ako „prepadávanie“ obchodov počas výpredajov, (zástupkyne nežnejšieho pohlavia presne vedia, čo myslím) ani nehovorím. Bola som veľmi príjemne prekvapená, koľko Američanov pozná Bratislavu a dokonca tu boli ako turisti. Manažéri kempu a ostatní year-round staff nám vychádzali stále v ústrety. Keď sa vyskytol akýkoľvek problém, s niečím sme si nevedeli rady, alebo sa nám len tak „clilo“ za domovom, tak nám vždy boli nablízku, vždy v poho-tovosti poradiť alebo pomôcť. Aj keď sa hovorí o Američanoch ako o ľuďoch, ktorí sa nemajú problém pretvarovať, tak v tomto prípade to neplatilo a dokonca to neplatilo ani o hosťoch, ktorí vedeli oceniť snahu učiť sa jazyk a vidieť krajinu. Leto prebehlo neuveriteľne rýchlo. Bolo plné zábavy, nových priateľstiev, nezabudnuteľných okamihov a čo je hlavné, bolo mi tak dobre, že som pred koncom leta vedela, že sa na toto miesto v strede ničoho a na severovýchode USA, ešte chcem vrátiť.
Posledná noc v našej rozpadávajúcej izbe bola ťažká. Nielenže v nej bolo počuť čudné zvuky (to my, ale aj zvyšná časť domu sa pokúšala pobaliť), ale bolo nám smutno, že odchádzame. Žiadna háveď mi nebola cudzia a už som si na nich, ako na súčasť výbavy izby, zvykla. A o vrčaní medveďa čierneho niekde v lesoch ani nehovorím. Je neuveriteľné, ako si človek zvykne na všetko a kde vlastne končia jeho nekončiace hranice?!?!
Vrátili sme sa späť na Slovensko a späť do školy. Mala som to šťastie, že ma prijali na ďalšiu vysokú školu a v danom momente som mala o ďalšie leto a letá postarané. Nebolo nad čím rozmýšľať – rovnaká agentúra poskytujúca istotu, 100% služby a poradenstvo a rovnaké miesto a kemp v New Hampshire. Toto sa zopakovalo 5krát a mnohí nevedeli pochopiť a pýtali sa prečo. Lebo… manažment vedel, aký som pracovník, čo mám robiť, čo sa môže a dá odo mňa očakávať a ja som vedela, čo si môžem dovoliť a ako pracovať, aby obe strany boli spokojné. Vďaka letným kamarátstvám som precestovala skoro celú Európu a čo sa týka manažérov v kempe, sú to jedineční ľudia, na ktorých sa môžem kedykoľvek obrátiť dokonca aj teraz. Stále máme skvelý kamarátsky vzťah a hoci to nie je už v čase počítačov, internetu a emailov moderné, stále si posielame vianočné, novoročné a veľkonočné pohľadnice.
A pointa tohto celého? Nepripadá vám neuveriteľné, že po otvorení hraníc sú neobmedzené možnosti cestovania do zahraničia a jediné, čo stačí, je iba bodnúť prst na ktorúkoľvek krajinu na mape a pove-dať si: TAM CHCEM!!!
