Kde ale vlastne pristála po ustúpení biblickej potopy Noemova archa? Všetky dostupné legendy z tých čias hovoria, že na hore ARARAT vysokej 5165 metrov niekde v zabudnutom priestore divokého Kurdistanu. Nikto ju tam však doposiaľ nenašiel… Hľadači senzácií sa pri hľadaní archy vrhli na ďalšiu horu v týchto končinách, ktorá taktiež vytŕča vysoko nad okolím a kde by mohla kotviť táto bárka. Je to hora DAMAVAND vysoká 5671 metrov. Leží na severe Iránu a je najväčšou horou v tejto krajine a najvyšším vulkánom Eurázie. Pri troche fantázie by posledným prístavom archy mohla byť aj hora ARAGATS – s výškou tesne cez 4000 metrov najvyššia hora Arménska. Ani tu sa zatiaľ nič nenašlo…. Podarí sa nám nájsť aspoň kus dreva? Ak aj nie, spomínané krajiny boli už pred začatím výpravy prísľubom poriadneho dobrodružstva.
Dobrodružstvo začína
Je začiatok Apríla,pristávame v Ankare kde sa nás ujíma Rasťo Križan, kamarát z predošlej expedície, ktorý je konzulom v Ankare. Dobrodružstvo môže začať. V duchu hesla viac hláv, viac rozumu a v obave z početnej presily inovercov sme sa do týchto končín pobrali v hojnom počte. Je nás jedenásť. Všetko začína opekačkou na ambasáde. Jahňacinka škvrčí na grile, pivko urýchľuje spoznávanie sa s novými členmi tímu. Po obligatórnej obhliadke Ankary letíme do mesta Van na východ Turecka… Tu nás čaká aklimatizačný kopec SUPHAN DAGI, vulkanický krtinec, ktorý je s výškou 4058m treťou najvyššou horou Turecka. Nachádza sa na brehoch jazera Van a z jej vrcholu, keď počasie praje, je vraj vidieť celé jazero, ako aj neďalekú horu ARARAT.
Cesta na vrchol vedie cez Adilcevaz – zaspaté mestečko pri severnom brehu jazera. Ľudia sú tu priateľskí, zvedaví, usmievajú sa, každý sa chce fotiť, najmä decká. Ženy sú už zahalené od hlavy po päty s výnimkou očí. K obedu vám tu pivko nikde nenalejú, už sme príliš ďaleko na východe. Okrem toho sa tu za ruky nevodia chlapi s babami, ale chlapi medzi sebou navzájom. Krútime hlavami nad miestnou obyčajou. Iný kraj, iný mrav. Nasávame atmosféru, hektolitre čaju a pozorujeme miestny život.
Sneh Suphanu začína na juhozápadnej strane od výšky asi 2100 metrov v dedine stredovekého rázu. Domy neomietnuté, cesta z udupanej hliny no satelit na streche nechýba. Trochu mi to pripomína zábery z niektorých exotickejších miest u nás doma. Naša lyžiarska „jedenástka“ sa ako had vlečie hore. Na vrchol sa dostávame za zlej viditeľnosti a silného vetra asi po šiestich hodinách boja. V silnejúcej víchrici a snežení sa nekonajú žiadne bombastické výhľady. Pripíname lyže a najprv v tvrdom snehu a potom v odmäknutom firne oblúk po oblúku klesáme do civilizácie.
Kayakárska expedícia
Po Turecky sa lyže povedia kayak. Presúvame sa do mestečka Dogubayazit len 30 km od hranice s Iránom. Celú cestu leje, tie kayaky by sa nám možno predsa len zišli viac ako lyže. Predpoveď počasia je na figu. Túlame sa po mestečku a nasávame atmosféru.
Dogubayazit je malé špinavé mesto plné priekupníkov, vekslákov a vojakov. Blízkosť hranice je všadeprítomná. Hrebeň hôr na hranici lemujú pozorovacie stanice, mesto je plné po zuby ozbrojeného vojska, hneď za ním sa nachádza obrovský tankodrom, samozrejme prekvitá obchod s pašovaným tovarom. Za fotenie policajných a vojenských objektov tu vyhráte 3 dňový all inclusive v Tureckej base…
Ararat
Odtiaľto vedie jediná povolená výstupová trasa na Ararat. Študujeme počasie a zisťujeme, že sa nám pri troche šťastia rysuje jeden a pol dňové okno, ktoré hodláme využiť. Budeme si musieť pohnúť. Výstup na Ararat nie je ľahká, ani lacná záležitosť. K výstupu na horu treba povolenie za 50 USD na osobu. Jeho vybavenie je nervy drásajúca záležitosť trvajúca až osem týždňov. Povinnosťou je miestny sprievodca za 150 USD na deň. Ten dohliada na to, aby skupina neodbočila do militarizovaných zón lemujúcich uzavreté hranice s Arménskom. Na Dogubayazit sadá súmrak a vysoko nad obzorom sa nad minaretmi mešít črtajú obrysy hory, na ktorú sa chystáme vystúpiť. Džíp nás vezie pod južné zrázy Araratu do 2150m, odtiaľ už len po vlastných. Je pekné počasie, prvý deň nášho okna a vrchol rovné 3 km nad nami. Vieme, že máme necelé dva dni. Namiesto kempu naplánovaného naším sprievodcom v 2800m kopeme plošiny na stany v 3400m. Pomaly zapadá slnko. Ráno vyrážame už o štvrtej. Nebo je posiate hviezdami. Na vrchol ostáva 1760 výškových metrov. Náš sprievodca oznamuje, že na vrchol s nami nejde. Strmšími snehovými pláňami sa dostávame takmer do 5000 metrov. Lyže ostávajú tesne pod vrcholom. Vrchol je pokrytý do hladka vyleštenou ľadovou šmýkačkou zvažujúcou sa na tri strany, končiacou kdesi vo vojenských základniach pod horou… Výšku už cítiť v hlave a ako bonus sa rapídne zhoršuje počasie. Naše „meteorologické okno“ sa zatvára. Sme na vrchole vo výške 5165m. Po Noeho Arche ani drievka. Zapíname teda aspoň naše foršty na nohy. Lyžiarsky zjazd sa niesol v duchu hľadania cesty v hmle ako mlieko a udržovania rovnováhy v silnom vetre na zvlnenej tvrdej rolete. Vrchol je za nami. Balíme tábor a v ten istý deň na rozčarovanie nášho sprievodcu pokračujeme do Dogubayazit…
Po ťažkom výkone si človek zaslúži trošku pohody. Namierené máme do miestnych tureckých kúpeľov hamam. Svalnatý turek nás poriadne masíruje, saunujeme sa, lehníme si vo vírivke, relaxujeme. Emo s Janom po ležiačky dymom z cigary imitujú hmlu z vrcholu Araratu zakrútení do uterákov podobajúcich sa na Noeho dobový odev…
Správy z krajiny, kde je benzín lacnejší než voda a kde sa chlieb nosí prevesený cez ruku…
Bolo nás jedenásť, už nás je len deväť
Ivan a Ďuro Trsťo si museli odskočiť domov kvôli povinnostiam. Na nás ostatných čakajú neznáme končiny rešpekt vzbudzujúceho Iránu a jeho najvyššia hora – Kuh-e-Damavand.
Na hranici sa dostávame z Turecka do priestoru nikoho medzi dve posuvné mreže. Z billboardu oproti sa na nás už usmieva prezident Ahmadenidžád, imán Chomejní aj imán Chamámí. Na druhej strane si nás hneď podávajú miestni dohadzovači. Nevieme ani jazyk, ani písmo, dohadujeme sa posunkami a čarbeme ceruzou na papier. Komunikácia s miestnymi je naozaj tvrdý oriešok. Priadne nás obťahujú no ceny prepravy sú aj tak perfektné. Nečudo, veď liter benzínu tu stojí 3 koruny. Cestujeme striedavo taxíkmi a autobusmi celú noc a po asi 16 hodinách sme v Teheráne. Ihneď prenajímame taxíky na cestu pod Damavand, dokiaľ sa mesto neprebudí a doprava neuviazne. Našim cieľom je dedinka Reyneh na južných zrázoch Damavandu. Keďže o internete v tejto lokalite ani nechýrovať, telefonicky operatívne kontrolujeme počasie cez naše veľvyslanectvo v Ankare. Je síce zlé, ale bude lepšie. Výstup začína presunom z dediny na korbe nákladného auta do asi 2500 metrov. Počasie je už tradične na figu. Za pomerne krátku dobu sa dostávame do „Shelter Two“ v 3000m. Ideálne prostredie na blúdenie. Široké lávové pláne zbrázdené korytami vyschnutých potokov, žiadne záchytné body. Bivak je komfortný. Pohodlne sa sem zmestí aj 15-20 ľudí. Tí nábožensky založení majú k dispozícii v zadnom trakte dokonca vysokohorskú mešitu! Večer sa vietor zosilňuje, čo naznačuje zmenu počasia. Horšie vari nebude.
Druhý deň vystupujeme do „Shelter Three“ v 4100 metroch. Podmienky sú desivé. Z lyží nás strháva víchrica, posledné metre k bivaku sú najdramatickejšie. Treba prekonať časť hrebeňa, kde vietor pripomína dýzu reaktívneho motora. Pohyb dopredu vyžaduje býčie úsilie…
Ráno sa víchrica utíšila. Čaká nás 1600 výškových metrov na vrchol. Počasie vyzerá parádne, nebo plechové, vetrík už len povieva, z krátera sa dvíha hustý stĺp sírového dymu.
Pravá idyla
Začíname na pásoch, no sneh je sfúkaný na tvrdé dosky. Lyže putujú na batoh, stúpame na mačkách. Sklon sa mierne zvyšuje. Sneh v posledných metroch pod vrcholom mizne, čo nás dosť udivuje. Vysvetlením je sírová para stúpajúca z početných fumarolov pod vrcholom a smrad skazených vajec, ktorý tento úkaz sprevádza. Na vrchole je skoro bezvetrie. Sem tam prefúkne toxický oblak k nám, čo trochu komplikuje dýchanie, ale výhľady sú fantastické. Lyže pod vrcholom však lákajú. Teraz je aj počasie a aj väčšia sila v nohách na serióznu lyžovačku. Lyžujeme do 2500. Sneh je fantastický, lyžovačka vynikajúca, pláň so sfúkaným snehom pripomína zmrznutú zjazdovku. Po dlhom dni zostupujeme do dediny, čaká na nás presun do Teheránu…
Rádio Yerevan skutočne existuje…
Bolo nás jedenásť, už sme len štyria. Náš tím sa opäť zmenšuje. Rasťo, Mišo, Jano, Emo a Emil cestujú naspäť do Turecka s cieľom dať si konečne pár pív a odletieť domov. Na Ďurca, Ďuriho, Mira a mňa čaká ešte tortúra v podobe 24 hodinovej cesty autobusom z Teheránu do Yerevanu.
Cestu sprevádzajú už typické komplikácie. Asi 12 hodín od Teheránu autobus zastavuje na hranici, kde šofér zisťuje, že si zabudol pas. Odmieta nám vydať batožinu a tak sme nútení podstúpiť 10 hodinový bivak na colnici. Pas prilieta do neďalekého mesta a autobus sa presúva do Arménska. Vzduch na Arménskej strane sa akosi ľahšie dýcha, ženy v autobuse zhadzujú šatky z hláv, v miestnej dedinke si dávame po dlhom čase pivko. Ľudia sú zhovorčivejší a priateľskejší a ruština rieši akékoľvek problémy. Máme namierené na Aragats – najvyššiu horu Arménska. Jeden spolucestujúci nám odporúča výstup cez dedinku Cachkaovit, kde vraj býva jeho brat, ktorý sa tam o nás iste postará… dostávame meno na zdrape papiera, poďakujeme a už sa o nás bijú dohadzovačky ubytovania na stanici… Yerevan je pekné mesto, nedá sa porovnať s poloroz-padnutými komunistickými dedinami ktorými sme prechádzali od hranice…
Podriaďujeme sa moci osudu a volíme Cachkaovit, hoci informácie z internetu odporúčajú výstup inou trasou. Cesta plná dier nás privádza do nemenej rozpadnutej dediny. Vystupujeme, obstane nás zhluk podnapitých miestnych. Vyťahujeme papier s menom, po chvíli prichádza mladý chlap a pýta sa „Što vy chotite?“. Odpoveď „posiela nás tvoj brat, my chatim podnať sja v Aragats“. „U menja niet brata“, odpovedá vyvalený Armén. Stojíme si na svojom, hoci si nemôžeme spomenúť na meno nášho spolucestujúceho. Napokon ako blbci s veľkými vakmi a lyžami v rukách stojíme pred dverami bytíku v najrozpadnutej-šej bytovke, v akej som kedy bol. Všetko sa po jednom telefonáte vysvetľuje. Armenov otec volá svojmu bratovi. Dostáva sa nám pohostenie a pozvanie do bytu. Voda od čias pádu opony netečie, niet kúrenia, no dobrota miestnych hreje na duši. Ďurco dokonca prehráva v šachma-toch s miestnym učiteľom histórie a družná debata pokračuje dlho do noci…
Ráno vstávame za tmy, sklon je len mierny a nekonečný. Počasie je vynikajúce a po dlhej lopote končíme na východnom vrchole Aragatsu. Výhľad dookola je vynikajúci, lyžovačka kvôli malému sklonu a brečke nič moc…
Za tie tri týždňe v týchto odľahlých končinách sme Archu nenašli. To ale ani nebol náš cieľ. Kto hľadá, ten nájde. Aj tak sme aj my našli to, čo sme na tejto ceste hľadali. Zaujímavých ľudí, čaro hôr opradených pradávnymi legendami, dobrodružstvo, nový pohľad na veci okolo nás a najmä silné puto priateľstva.
Martin Ondreáš
