Z konca 19. storočia pochádza séria ručne kolorovaných fotiek. Zobrazuje tváre japonských žien, ktoré sa proti svojej vôli stali sexuálnymi pracovníčkami.
Obchod s ľuďmi bol v Japonsku na konci 19. storočia bohužiaľ veľmi častým javom. Obete boli najčastejšie dievčatá či mladé ženy, ktoré sa proti svojej vôli stávali sexuálnymi otrokyňami. Do nevestincov ich predávali sami rodičia a ženy proti tomu nemohli nijako zakročiť. Vláda o podobných praktikách síce vedela, ale bola voči nim úplne benevolentná. Prepracovaný systém bordelov dokonca patril k akejsi národnej pýche. Ženy boli k dispozícii dvadsaťštyri hodín denne a domy hriechov sa stávali cieľom mužov z celého sveta.
Čím boli ženy mladšie, tým boli pre majiteľov nevestincov cennejšie. Deti sprvu slúžili ako pomocníčky starších prostitútok a postupne sa zaúčali do remesla. Ich dráha sexuálnych pracovníčok začínala spravidla v ich trinástich alebo štrnástich rokov. Nie všetky ale prešli z fázou zaúčania do praxe. Ak dievča nebola uznaná ako dostatočne atraktívna a nemala v sebe podľa majiteľov ani štipku sexuálnej príťažlivosti, naďalej pôsobila len ako pomocníčka, slúžka a dievča pre všetko.
Výnimočne sa do nevestincov dostávali tiež dospelé ženy. Ak sa napríklad žena zo samurajské triedy previnila morálnymi pokleskami či iným hrubým prečinom, mohla byť v rámci trestu poslaná na tri až päť rokov do bordelu.
Akonáhle bola žena majetkom nevestinca, stal sa z nej len kus mäsa v rukách iných. Ďalšie obchody potom prebiehali medzi jednotlivými bordelami. Bolo potrebné, aby ponuka jednotlivých domov bola stále „čerstvá“ a platiaci zákazníci dostávali k dispozícii stále niekoho nového.
Netreba asi dodávať, že dievčatá netrpeli len samotným prevádzkovaním sexuálnych služieb a otrasným správaním zo strany majiteľov, ale postihovalo ich aj množstvo „vedľajších účinkov“. Často tak trpeli pohlavnými prenosnými chorobami alebo sa dostávali do iného stavu. Nepodarený potrat ich mnohokrát pripravil o život. Nebolo ani nič neobvyklé, že sa aj o život pripravovali samy. 
