„Tí chlapci to mali do detailu premyslené. Ako naozajstní zločinci, ktorí sa na akciu pripravujú mesiace a snažia sa počítať so všetkými možnými komplikáciami a variantmi. Pri vypočúvaní mi priznali, že svoj plán pripravovali dva roky. Pustili sa do jeho uskutočňovania až vtedy, keď si boli stopercentne istí, že nemôže neklapnúť. Veď počítali so všetkým. Teda skoro so všetkým. Zmýlili sa iba v jedinej podstatnej maličkosti. Že ľudia už dnes nie sú tak hlúpi a naivní ako napríklad ešte pred desiatimi rokmi. A rozhodne sa nedajú tak ľahko oblbnúť.“
Nadporučík Jan Knetig, vedúci 1. oddelenia brnenskej hospodárskej kriminálky priznáva, že sa s podobným prípadom počas svojej profesionálnej kariéry ešte nestretol. A pokiaľ vie, ani nikto z kolegov.
Na začiatku bol „geniálny nápad“ troch vysokoškolských študentov. Jeden z nich si v období prijímacích skúšok náhodou všimol, že ešte niekoľko dní po zakončení prijímacích skúšok viseli na chodbe Ekonomicko-správnej fakulty Masarykovej univerzity zoznamy uchádzačov. Vrátane domácich adries a ďalších osobných údajov.
Základ plánu: Vierohodnosť
Naprv trojica vybrala z deväťsto mien sto tridsať s trvalým bydliskom v Brne. Dvadsiatim poslala list podpísaný vymysleným menom Martin Vanek. Obálka obsahovala falošný formulár o „podmienečnom prijatí“. Ak máte záujem dozvedieť sa niečo bližšieho o týchto bližšie nešpecifikovaných „podmienkach“, ozvite sa na mobilný telefón alebo na internetovú adresu…
„Ponuka vyzerala pomerne vierohodne… Lenže takýto tunel mohol mať šancu snáď ešte v prvých dvoch rokoch po revolúcii. Dnes už nie,“ tvrdí kriminalista. Všetci uchádzači do jedného, ktorí „ponuku“ obdržali, s ňou totiž v rozčúlení hneď bežali na rektorát školy alebo rovno na kriminálku. „Ich reakcie by som rozdelil do dvoch skupín. Prvá, menej početná, prišla s tým, ako si vôbec v dnešnej dobe môže škola ešte niečo takého dovoliť. Omnoho viac ale bolo tých, ktorí už vo dverách mávali papierom, že sa zase niekto pokúša o nový druh podvodu. Každopádne na lep neskočil ani jediný, čo nás veľmi potešilo.“
Nadporučík Knetig požiadal jednu zo študentiek, ktorá list dostala, o pomoc. Z policajného mobilu, ktorého číslo sa nedá naspäť vystopovať („Nevedeli sme, o koho sa jedná, akí sú chytrí, preto sme radšej postupovali veľmi opatrne,“), zavolali na uvedené číslo. To už ale polícia vedela, že páchatelia užívajú mobilný telefón Twist s kartou. I on umožňuje majiteľovi zostať v anonymite.
Hovor bol stručný. Muž na druhej strane sa netajil ochotou zariadiť za relatívne nízku sumu dvadsať tisíc korún, aby žiadosť prešla u odvolacej komisie kladne. Vraj to nie je žiadny problém. Peniaze navyše nechce dopredu, dokonca ani polovinu, ale až potom, keď dievča obdrží písomné rozhodnutie o prijatí na školu. Potom sa znovu spoja a dohodnú sa na spôsobe odovzdania „odmeny“.
Na vysokú za 20 tisic korún
„I tentokrát sa páchatelia cielene snažili získať maximum dôvery. Žiadny nátlak, len jasne formulovaná, seriózne sa tváriaca ponuka akoby obchodného charakteru. A hlavne celú sumu až po odvedení práce…“
Niekoľko dní potom nezostávalo než čakať na „oficiálne rozhodnutie školy“. To na veľký údiv naozaj prišlo. Dokonca vrátane pokynov, kedy sa má dotyčná dostaviť na prvú vyučovaciu hodinu, čo si má vziať so sebou… Papier s hlavičkou univerzity samozrejme podpísal sám rektor.
„Maličký problém však spočíval v tom, že všetko bolo falošné. Zohnať hlavičkový papier nie je pre študentov problém. Horšie to bolo s pečiatkou. A asi najhoršie so sfalšovaním rektorovho podpisu…“
Už druhý deň po obdržaní rozhodnutia zazvonil dievčaťu vo vrecku telefón. Dvadsať tisíc vraj má hodiť do schránky firmy CENZA umiestnenej na chodbe jedného domu v centre Brne. Kriminalisti sa samozrejme hneď šli presvedčiť, či schránka naozaj existuje. Existovala. Firma CENZA však už samozrejme nie.
Policajtom bolo jasné, že si zo schránky, ktorá sa na veľké prekvapenie obyvateľov domu tak znenazdania objavila na stene v prízemí, príde páchateľ, presnejšie jeden z páchateľov, vyzdvihnúť obálku s nastrihanými novinami. Bola to už len otázka času. Stalo sa. Trojica študentov je zatiaľ stíhaná na slobode a za trestný čin pokusu o podvod im hrozí až osemročné väzenie.
Falšované diplomy
To, že falšovanie diplomov nepatrí medzi ojedinelé úkazy dokazuje aj prípad z dvadsiateho prvého októbra tohto roku, ktorý sa udial v Madride v Španielsku. V tento deň zatkla štátna polícia dvadsaťsedem ľudí za predaj či kúpu falošných univerzitných diplomov vďaka, ktorým sa mohli uplatňovať na lekárskych, právnických, terapeutických či iným postoch s vyššou kvalifikáciou. To, že nešlo o lacný špás dokazuje aj fakt, že diplomy stály približne 18.000 EUR teda v prepočte 542.300 SKK. Dvaja zo zatknutých riadili akadémie, ktoré predávali falošné diplomy, zvyšné osoby vďaka falošným diplomom vykonávali prácu na klinikách kde pacientom vpichovali silikón či botox, rehabilitovali ľudí, zastupovali klientov v súdnych procesoch, pracovali ako psychológovia, inžinieri alebo historici. Podozrivých zadržali v sedemnástich mestách po celom Španielsku. Hlavným dôvodom bol podozrivý dokument o absolvovaní štúdia na univerzite v Peru, ktorý falošní študenti predkladali španielskemu ministerstvu školstva.
