Podvody mu vynášali na príjemný život

Muž, ktorý sedel pred dvoma pracovníkmi kriminálky, pôvodne azda vôbec nemal v úmysle oznámiť nejaký trestný čin. Iba sa, ako sa napokon už na začiatku vyjadril, prišiel poradiť. Vzhľadom na miestne zvyky povedal svoje meno a priezvisko vrátane adresy, ako aj názov podniku, kde pracuje. Ani jednému z oboch kriminalistov to nehovorilo vôbec nič. Potom položil pred nich úhľadný prospekt formátu A/5. Obsahoval informáciu, že manažérska agentúra NAR organizuje sériu exkluzívnych seminárov pre začínajúcich podnikateľov, usporadúvaných za účasti popredných západných manažérskych a poradenských firiem. Inak len bankové spojenie a poštová schránka. Na záver lakonická poznámka: Zaraďovanie uchádzačov podľa poradia došlých prihlášok a uskutočňovaných platieb. Výhodná cena 35 Eur vrátane zabezpečenia stravy a niekoľkých materiálov.
„Tá séria exkluzívnych seminárov bola ponúknutá nášmu podniku. A tak sme na tie semináre niekoľko ľudí prihlásili, no a teda aj zaplatili, ale tie sa napokon nekonali. Tri mesiace sme čakali na odpoveď. A celkom zbytočne. Nijaká manažérska firma NAR totiž nejestvuje, alebo sme ju napriek všetkej snahe nenašli.“
„Nič nie je stratené, pán inžinier, máte predsa na ňu bankové spojenie. Všetko sa vybaví…“ povedal starší policajný úradník.
Smutný inžinier iba beznádejne kývol rukou: „Bankové spojenie máme, ale tie peniaze tam už asi nebudú. V banke s tým robia tajnosti. Povedali iba, že číslo konta súhlasí, nepatrí však nijakej manažérskej agentúre NAR. Keď som sa s nimi nedohodol, vyrazil som k vám.“
Prípad začal kriminalistov konečne trochu zaujímať: „Takže kurzy nie sú, ani peniaze a navyše ani manažérska firma NAR.“

Ostatné už bolo vecou bežnej policajnej rutiny. Hneď v úvode sa zistilo, že agentúra NAR naozaj oficiálne vôbec nejestvuje, a navyše – peniaze z konta sú vybrané. Účet bol vedený na jednu z už takmer nejestvujúcich spoločenských organizácií. Na výber peňazí bol použitý ukradnutý občiansky preukaz i dokumentácia. Všetky podpisy boli od podpisových vzorov uložených v banke priam na nerozoznanie. Pátranie nabralo rýchlejšie obrátky, keď dostali oficiálny bankový výpis, podľa ktorého z pôvodných sto Eur, ktoré na konte viseli bez pohybu takmer rok, vzrástol konečný stav pred výberom počas troch mesiacov na štyritisíc deväťstopäťdesiat Eur. Teraz už bolo celkom nepochybné, že ide o závažný trestný čin. Kolotoč vyšetrovania sa rozkrútil naplno. Desiatky rozhovorov, kontakty s podnikmi, výzvy v novinách, tipovanie okruhov podozrivých ľudí, nekonečné previerky, vyšetrovania, opisy osôb, vypočúvanie, zápisy, ďalšie oznámenia z podnikov i od jednotlivcov súkromných podnikateľov, začínajúcich i skúsených manažérov, to všetko plnilo pracovný i mimopracovný čas dvoch kriminalistov, ktorí sa zhodou okolností ujali toho úplne prvého sklamaného podnikateľa.
Zdanlivo jednoduchý prípad začal strácať dych. Hospodár už definitívne zrušenej spoločenskej organizácie, dôchodca, ktorý si nevšimol mnoho týždňov stratu svojho občianskeho dokladu, nieto ešte pečiatky a dokumentácie, sa im začal systematicky vyhýbať.
„Musí to byť niekto z okolia toho deda. Skrátka niekto, kto sa s ním stýkal. Alebo niekto z jeho bývalého podniku, tej spoločenskej organizácie.“
„Tebe sa to hovorí, v podniku bolo takmer päťsto ľudí a dnes sú z bývalého podniku tri iné organizácie a polovica ľudí je bohviekde.“
Podobné rozhovory im už poriadne liezli na nervy. Ani v nových personálnych útvaroch sa nedozvedeli takmer nič. V kútiku duše si povzdychli za starými dobrými kádrovými útvarmi, kde sa o človeku dozvedeli takmer všetko, dokonca i to, čo vôbec nebola pravda. Neznámy podnikateľ im ďalej unikal. Zato už celkom dobre ovládali mechanizmus vzniku, existencie a zániku manažérskych škôl. Po dlhých týždňoch pátrania navrhli svojmu šéfovi, aby ich radšej poslal niekam do kurzu pre policajných manažérov. Prišli by aspoň na iné myšlienky. Šéf však nemal pre ich námety vôbec pochopenie, a tak sa so svojou podnikateľskou firmou NAR trápili ďalej.
Starosti ich neopustili ani v jeden večer, keď si zašli po službe na pár pív. Aj keď je to v podstate zakázané, preberali pri stole svoj prípad ďalej. Starší prešedivený muž, ktorý sedel pri vedľajšom stole, sa pomaly napil, utrel si chrbtom ruky svoje sivé fúzy a pokojne sa im zamiešal do živej debaty.
„Ako vás tak počúvam, niečo mi to vaše rozprávanie pripomína. Aj ja som kedysi slúžil. Už veľmi dávno. Na niečo sa ešte pamätám. Pred dvadsiatimi rokmi sa objavil podobný prípad. Istý Geňo Šenk založil spoločnosť na využitie nerentabilných zlatých baní novou vysokoprogresívnou metódou ťažby.“
„To je predsa nezmysel! Veď na ťažbu zlata má monopol štát?“
„Vidíte, je to tak, ale i tam na avizované konto prišlo viac ako päťsto tisíc korún. Tie zlaté bane totiž mali byť v Južnej Afrike.“
Keď pribudlo na tácku ešte niekoľko čiarok, všetci sa spoločnej náhode zasmiali.
„Výborný nápad – predať zlaté bane v Južnej Afrike.“
Ráno malo pre policajných úradníkov celkom prozaickú chuť. Skonštatovali svorne, že tie rumy sa k pivu nehodia. A tiež, že ten ich bývalý kolega je príma chlap. Mali by mu niekedy zavolať. Potom len tak medzi nevyhnutnou rannou kávou a pravidelnou poradou nazreli do počítača, či mu niečo hovorí meno Geňo Šenk. Hovoril. Bez odkladu vyšli na udanú adresu. Na veľkom štítku so starobylým mosadzným kovaním bola zasunutá ozdobná vizitka. Bolo na nej takmer všetko. Geňo Šenk – Top manager.
„To slovíčko Top značí niečo ako špičkový, však?“
„Áno,“ odpovedal kapitán a stlačil veľký gombík zvončeka. Musel svoj pohyb opakovať ešte niekoľkokrát. Bolo totiž desať predpoludním, a teda pre istú sortu manažérov skoré ráno, ako ich vzápätí ubezpečil strapatý, dôstojne prešedivený „top manager“ Geňo Šenk.
Spýtali sa ho priamo na tú exkluzívnu manažérsku školu a či ju nebude náhodou usporadúvať v Južnej Afrike.
Trochu nostalgicky kývol hlavou: „Zubnú kefku, pyžamu a holenie?“
Obaja prisvedčili takmer súčasne. Geňo Šenk ich pozval širokým gestom ďalej a miznúc niekde v útrobách luxusného bytu zavzdychal: „Taká fantastická doba a polícia má celkom prozaické starosti.“
/prv/ -ko-