Pomáhal ľuďom prechádzať nelegálne hranice, keď potom policajtov z Vimperku a Kvildy chcela zobrať ŠtB, Jaroslav Maršík utiekol. Potom sa desať rokov schovával v byte v Bavorove. Za celú dobu vyšiel von len raz. Potom ho udala rodina, zrejme zo strachu.
Prejsť železnú oponu v roku 1948 nebolo moc jednoduché, ale išlo to. V Juhočeskom kraji sa do prevádzanie cez hranicu zapojil aj Zbor národnej bezpečnosti – presnejšie dve stanice, jedna z Vimperku, ďalší z Kvildy. Policajti boli protektorátni četníci, niektorí aj členov komunistickej strany, kam vstúpili po vojne.
V šumavskej stanici pracoval aj strážmajster Jaroslav Maršík. Policajti sa dokonca dostali aj do pomerne zložitej situácie, ich kolegovia z pohraničnej stráže sa stali ich súperi. Policajti si preto pomáhali a vysielali predsunuté hliadky, ktoré kontrolovali terén.
Ako dlho Maršík s kolegami prevádzal cez hranice, nie je jasné. Keď policajt Maršík sa ženou odišiel do Prahy, začal pracovať ako úradník. Medzitým ale ŠtB rozbila sieť prevádzačov a začala s masívnym zatýkaním.
A došlo aj na Maršík, pre ktorého si došli do Prahy. „Svojím spôsobom to čakal. Dúfal, že sa to neprezradí, ale bol pripravený,“ povedal v rozhovore pre Českú televíziu reportér serveru Aktuálně.cz Pavel Švec.
Bývalý policajt pred ŠtB svoju identitu poprel, súhlasil ale s tým, že ju s nimi pôjde overiť na kádrové oddelenie. V členitej budove im ale utiekol a nasadol do vlaku, ktorý smeroval do južných Čiech. Teda do jeho rodného kraja. V Příbrami ale vystúpil, dostal strach.
TOP: Tajná polícia využívala na sledovanie občanov aj kameru v kočíku
Z mesta neodišiel, schoval sa u manželov v Bratkoviciach, kde sa tri mesiace ukrýval. Jeho sestra ho potom potajomky previezla do svojho bytu v Bavorove. Desať rokov sa zvládal ukrývať, podľa Šveca zrejme preto, že po ňom represívne orgány nepátrali. Počítali totiž s tým, že prešiel na Západ. Ten nápad Maršík mal, plán mu ale prekazil zápal pľúc. Z domu za celý čas vyšiel len raz.
„Keď prišla návšteva, tak sa schovával. Mal vybudovaný priestor v zastlanej posteli. Z vyšetrovacieho spisu a výsluchov, ktoré s ním vykonávali po desiatich rokoch, vyplýva, že vonku bol iba raz, a to keď sa jeho sestra sťahovala a on v noci prebehol. Keď sa sťahovala druhýkrát, tak už ho preniesli v drevenom kufri,“ dodal Švec.
Potom sa ale o jeho úkryte dozvedela tajná polícia. Skôr ich na úkryt upozornil anonymný list, okresná polícia sa ním ale nezaoberala. Potom prišla informácia od vzdialených príbuzných, ktorá bola rozhodujúca. „Udanie prišlo od širšej rodiny, ktorá bola podľa mňa po desiatich rokoch skrývania a strachu, že sa to prevalí, zničená,“ povedal Švec.
Maršík bol po zatknutí odsúdený na sedem rokov väzenia, v roku 1960 sa po amnestiu dostal na slobodu. Odsťahoval sa na sever Čiech do Bíliny a potom na Šumavu do Železnej Rudy. „Tam už sa mi jeho smrť v matrikách nepodarilo vypátrať,“ zakončil Švec.
