Posledný žúr

Marika sa narodila ako neplánované, nechcené dieťa. Keby to bol aspoň chlapec, to by otec pil na jeho oslavu – z hrdosti, ale takto…!

Tri dospelé dcéry má už „z krku“ a teraz ho s ďalšou čaká všetko to trápenie odznova. To je naozaj dôvod na pitie zo žiaľu! U matky s nízkym intelektom a miernou zaostalosťou sa už v minulosti prejavovali známky duševnej choroby. Po narodení Mariky sa jej stav výrazne zhoršil. Staršie sestry nejavili o rodičov záujem. Rovnako im bola ľahostajná aj ich najmladšia sestra. Jediná, ktorá sa nad dieťaťom zmilovala, bola stará mama. Aj keď sa povrávalo, že viac z vypočítavosti ako z lásky. Dostávala na Mariku celkom slušné peniaze od štátu a keď Marikinu matku zbavili svojprávnosti, prevzala tútorstvo i nad ňou – veď znova z toho čosi „kvaplo“.

Stará mama nebola zlá, dokonca bola veľmi zbožná. Ale láska, dobrosrdečnosť a neha boli pre ňu iba slová. To všetko sa podpísalo pod Marikine neradostné detstvo.

Neskôr mala šťastie, že chodila do školy ďaleko od domova, kde ju nikto nepoznal. A až vtedy, už ako dospelá, spoznala cit, po ktorom tak veľmi túžila – lásku. Zaľúbila sa do Sama a on jej lásku opätoval. Boli však ako dva veľmi vzdialené protipóly. Samuel bol jediný syn milujúcich a starostlivých rodičov, dobre situovaných. Keď bolo treba, prekliesnili mu cestičku, potisli ho hore, podržali i zaorodovali na správnom mieste. Nechtiac vychovávali zo syna maznáčika a lajdáka. Hoci bývali v slušnej vile, Samo už ako študent mal vlastný byt a auto – rodičia sa postarali.

Mariku mal naozaj rád, ale nedokázal zmeniť spôsob pohodlného, bezstarostného života. K jeho snobskému životu patrili aj časté žúry so ženami, alkoholom i nejakou tou drogou.
Marike sa to nepáčilo. Pripomínalo jej to niečo, čo poznala, čoho sa tak bála, pred čím v minulosti utekala. Teraz to síce malo pozlátku, luxusné balenie, obsah bol však ten istý alebo aspoň podobný. Samo sľúbil, že sa zmení. Možno sa i snažil, ale zlyhal. Možno zašiel priďaleko a spiatočná cesta bola príliš dlhá, aj keď na jej konci čakala Marika, ktorá ho stále ľúbila a pod srdcom nosila jeho dieťa.

Samo usporiadal obrovský večierok na oslavu svojej dcéry. Sám jej vybral meno Svetlanka. Mala sa stať svetlom jeho života, svetlom, ktoré ho privedie späť k rodine. Ubezpečil Mariku, že je to posledný žúr v jeho živote i v jeho byte. Potom bude už iba ich spoločný život v trojici, iba oni dvaja a Svetlanka.

Žúr však prerástol všetky únosné medze. V noci sa celá partia rozhodla premiestniť do horskej chaty Samových rodičov, samozrejme na autách.

Osud si vybral svoju daň. Dvaja mŕtvi, štyria ranení. Žiaľ, jeden z tých dvoch mŕtvych bol Samuel.

Rodičia si až po jeho smrti uvedomili svoj diel viny a obrátili sa s prosbou na Mariku, aby do ich smútku vniesla aspoň iskierku nádeje. Marika neodmietla, veď aj tak nemala kam ísť. Iskierku, ktorú ona zažala, Svetlanka premenila na lúč.

Marika vedela, že cesta, ktorou šli jej rodičia, nebola správna, rovnako ako nebola správna ani tá, po ktorej šiel otec jej dcérky. Preto sa rozhodla, že tú správnu cestu pre seba i svoje dieťa musí ustrážiť. Musí na to dohliadnuť, lebo návraty z tých poblúdených, nesprávnych ciest bývajú ťažké a mnohokrát neuskutočniteľné.

Ilustroval Jozef Homola
9926/ko-čit/