Keď jedno júnové popoludnie roku 1948 jedenásťročné dievča Sally Hornerová vošla do obchodíka a potajomky ukradla z regálu lacný zápisníček, ťažko mohla tušiť, že týmto krokom nielen dramaticky zmení beh svojho života, ale že dokonca ovplyvní vývoj svetovej literatúry.
Svoj slávny román Lolita dopísal ruský exilový spisovateľ Vladimír Nabokov v roku 1953, ale žiadne americké nakladateľstvo mu ho vtedy nechcelo publikovať. „Keby som Lolitu vydal, išiel by som do väzenia,“ tvrdil jeden z vydavateľov. Kniha nakoniec vyšla zásluhou parížskeho nakladateľstva Olympia, ktoré bolo preslávené nielen vydávaním avantgardnej a odvážne erotické literatúry, ale aj produkciou pornografie.
Vydanie Lolity spôsobilo svojím kontroverzným obsahom v literárnom svete rozruch. Rozpráva príbeh dvanásťročnej nymfičky (slovo, ktoré Nabokov vymyslel) a jej o viac ako tridsať rokov staršieho pestúna a milenca v jednej osobe. Vtedajšieho redaktora londýnskeho Sunday Express táto téma tak pobúrila, že napísal, že je to „najzvrátenejšia kniha, ktorú kedy čítal“ a že ide o „nehanebnú pornografiu“. Krátko na to vydalo britské ministerstvo vnútra príkaz všetky výtlačky Nabokovovej knihy na hraniciach zabaviť. V decembri 1956 bola Lolita na základe súdneho procesu na dva roky zakázaná aj vo Francúzsku. Keď bola v roku 1958 vydaná v Spojených štátoch, stala sa však okamžite bestsellerom. Dnes je považovaná za jeden z najlepších románov 20. storočia a meno Lolita je synonymom sexuálne príťažlivej neplnoletej dievčiny.
Trvalo 50 rokov, kým si literárni vedci dali Nabokovov román do súvislosti s prípadom unesenej a sexuálne zneužívanej 11-ročnej školáčky Sally Hornerovej. Zreteľné paralely medzi románovou fikciou a prípadom, ktorý v roku 1950 otriasol Amerikou, vedcom dlho unikali, hoci v románe možno vystopovať aj zjavné narážky na túto kauzu a v literárnej pozostalosti spisovateľa sa našli novinové výstrižky týkajúce sa prípadu.
Sex v penzióne
Keď Sally Hornerová zamierila s ukradnutým zápisníkom k východu, čiasi ruka ju pevne zovrela v paži. Nad ňou sa týčil vysoký, asi päťdesiatročný muž s jastrabou tvárou, jazvou u nosa a prešedivenými vlasmi. „Som agent FBI. A zatýkam ťa,“ povedal prísne a pohrozil jej, že ako zlodejka skončí v polepšovni. Dievča sa rozplakalo. Nato jej neznámy muž začal chlácholiť a tvrdiť, aké má šťastie, že narazila práve na neho, a ak urobí, čo jej povie, jej priestupok nikomu nenahlási.
Na druhý deň sa s dievčaťom zišiel a oznámil jej, že ju musí na príkaz vlády odviezť do Atlantic City. Nariadil jej, aby svojej matke povedala, že je otcom spolužiačky a chce vziať obe dievčatá na výlet k moru. Znova jej pripomenul, že ak ho neposlúchne, skončí v nápravnom zariadení pre mladistvých. Pod touto hrozbou Sally s mužom odišla a nasledujúcich 21 mesiacov sa doma neukázala.
Spočiatku dievča svojej matke pravidelne telefonovala z telefónnej búdky a tvrdila jej, ako sa má bezchybne. Neprezradila jej však, že hneď prvý týždeň, čo sa s mužom ubytovala v jednom penzióne, bola prinútená k sexu. Namiesto toho hľadala všelijaké výhovorky, prečo si s kamarátkou a jej otcom predĺžili pobyt pri mori. Potom už sa vôbec neozýval a prestali od nej chodiť aj listy. V tej chvíli začala mať jej matka zlé tušenie a 1. augusta 1948 kontaktovala políciu. Keď ale policajti vtrhli do ubytovne, dvojica stihla včas utiecť a nechali po sebe v izbe kufre plné oblečenia a niekoľko neodoslaných pohľadníc, ktoré Sally napísala svojej matke a kamarátkam.
Žili ako otec s dcérou
Polícia vzápätí zistila, že oným mužom, ktorý Sally uniesol a v Atlantic City sa vydával pod falošným menom Frank Warner za jej otca, bol v skutočnosti Frank La Salle. Nebol žiadnym agentom FBI, ale obyčajným mechanikom a len šesť mesiacov pred unesením Sally bol podmienečne prepustený z väzenia, kde si odpykával trest za znásilnenie niekoľkých neplnoletých dievčat. Trvalo však rok a pol, než ho polícia dopadla.
Medzitým sa dvojica sťahovala z miesta na miesto a nikde nevyvolala žiadne podozrenie. Ľudia z okolia ich považovali za otca a dcéru. Sally chodila riadne do školy, občas zašla do kina aj na nákupy, starala sa o psa a dokonca sa nechala párkrát pozvať k susedom na večeru. Nikomu neprezradila, ako sa veci v skutočnosti majú.
„Sally dostala všetko, čo si zaumienila. Vždy som tvrdila, že neviem, kto je viac rozmaznaný, či Sally, alebo pes,“ vyhlásila napríklad Nelrose Pfeil, ich susedka z doby, kedy obývali jeden z karavanov v parku v Dallase. Tiež Maude Smilie, ktorá bývala v susednom prívese, neskrývala svoje prekvapenie, keď sa neskôr dozvedela, že Sally bola obeťou sexuálneho vydierania a zneužívania. „Strávila deň v mojom salóne krásy, robila som jej trvalú a ona sa mi o ničom ani slovkom nezmienila. Pritom vedela, že mi môže dôverovať,“ divila sa.
Túžbu po domove
Potom sa ale do parku nasťahovala istá Ruth Janishová so svojim mužom a tá ako prvá pojala podozrenie. Nejako sa jej nezdalo, že je La Salle dievčatiným otcom, správal sa k nej totiž priveľa majetnícky. „Nikdy ju nespustil z očí, teda pokiaľ práve nebola v škole,“ spomínala žena neskôr. Keď sa ale dievčatá vypytovala na jej vzťah s otcom, Sally pred ňou pravdu tajila. Ruth Janishová sa potom presťahovala s manželom do Kalifornie, ale na dievča ďalej myslela. Nakoniec napísala list Frankovi La Sallemu a presviedčala ho, aby sa za nimi presťahovali do San Jose, že budú opäť susedia a že im bude rezervovať miesto pre karavan. La Salle sa nechal ponukou zlákať a čoskoro udalosti nabrali rýchly spád.
Ešte pred odchodom sa totiž Sally v škole zverila jednej svojej spolužiačke o svojom utrpení, ktoré po boku La Salleho zažíva. Tá jej hneď povedala, že to, čo robí, je zlé a že s tým musí hneď prestať. Sally potom začala sexuálne návrhy svojho väzniteľa odmietať, a keď ju potom Ruth Janishová v čase, keď si Frank La Salle v meste hľadal novú prácu, pozvala k sebe do prívesu, dievča sa jej konečne otvorilo a prepukla hlasno v plač. „Chcem späť domov. Chcem hovoriť s mamou a staršou sestrou,“ vzlykala. Susedka jej hneď pomohla spojiť sa telefonicky s rodinou. Matke sa ten deň nedovolala, pretože jej telefonická linka bola odpojená, ale podarilo sa jej skontaktovať sa s manželom svojej staršej sestry. „Pošlite za mnou FBI, prosím,“ kričala naliehavo do telefónu a triasla sa od strachu, čo sa stane, až sa La Salle vráti.
Tragická dohra
Frank La Salle sa spočiatku polícii ku všetkému priznal a dokonca sa vzdal práva na obhajobu. Neskôr sa však odvolal a tvrdil, že bol skutočným otcom Sally a dievča chcel zachrániť pred jej matkou, ktorá sa o ňu nestarala a len striedala chlapov. Nebola to však pravda, pretože otec Sally zomrel šesť rokov pred jej únosom. Súd tak La Sallemu prišil na vrub ešte krivú výpoveď a poslal ho na 35 rokov do väzenia. „Matky po celej tejto krajine si s úľavou vydýchnu, že je muž tohto druhu bezpečne vo väzení,“ zdôvodnil výšku trestu sudca.
Bohužiaľ Sally si slobody dlho neužila. Dievča, ktorá prišla predčasne o detstvo aj nevinnosť a nosila si v hĺbke duše hlboký smútok, zahynula v 15 rokoch tragicky pri autonehode. Namiesto aby sa z víkendového výletu vrátila autobusom so svojou kamarátkou, nechala sa prehovoriť 18-ročným mladíkom, že ju domov odvezie svojim autom. Cestou však narazili do zadnej časti nákladného vozidla. Sally utrpela vážne zranenia a na mieste zomrela.
Frank La Salle vtedy z väzenia poslal rodine smútočné kyticu pre Sally, ale oni ju odmietli prijať. Na slobodu sa už nikdy nedostal. Zomrel v roku 1966 na artériosklerózu v necelých 70 rokoch. Zostávalo mu ešte 16 rokov trestu.
Paralely medzi románom a skutočným príbehom
Bol to literárny kritik Alexander Dolinin, kto v roku 2005 ako prvý zverejnil teóriu, že Sally Hornerová je reálnym prototypom Nabokovovej Lolity, a to aj cez to, že základná idea príbehu o vzťahu staršieho muža a neplnoletého dievčatá sa v spisovateľovej hlave zrodila už v roku 1939. Keď ale po emigrácii do Spojených štátov začal písať tento príbeh v angličtine a dal mu širšiu, románovú podobu, je zrejmé, že sa v mnohom nechal inšpirovať prípadom Sally Hornerovej. Ako Sally, tak i románová Dolores Haze mali veľa spoločného: obe boli brunety a ich matky boli vdovy, v zajatí svojho únoscu strávili takmer dva roky a pred spoločnosťou sa tvárili, že muž je ich otcom. Poddávala sa mu zo strachu, že skončí v nápravnom zariadení.
Nabokov prípad explicitne zmieňuje v 2. časti knihy, v 33. kapitole, keď si rozprávač knihy Humbert Humbert pokladá otázku: „Keby som azda Dolly urobil to, čo päťdesiatročný mechanik Frank Lasalle jedenásťročnej Sally Horner v roku 1948?“
Kto je tu vinný?
Na Nabokovho románového hrdinu sú názory rôzne. Jedni pre neho nachádzajú pochopenie, o ktorých sám hrdina v úlohe rozprávača čitateľa opakovane žiada; svojho počínania síce ľutuje, ale ospravedlňuje je tým, že dievča naozaj miloval. Spisovateľ Robertson Davies ho dokonca plne omilostil, keď roku 1959 napísal, že Lolita nehovorí o skazení nevinného dieťaťa ľstivým kriminálnikom, ale o zneužívaní slabého muža skazeným dieťaťom. „Nejde o vôbec príjemnú tému, ale napriek tomu o tému, ku ktorému by mali čo povedať zástupcovia sociálnych pracovníčok či psychiatrov,“ vyhlásil.
Jeden z Lolitiných prvých zástancov, Lionel Trilling, upozorňoval roku 1958 na problematickosť akékoľvek interpretácie tejto knihy z etického a morálneho hľadiska. Humberta považoval za rozprávača natoľko výrečného, že doviedol oklamať i seba samého. Podľa Trillingových slov „sme ešte viac šokovaní, keď si uvedomíme, že sme postupom času začali zneužívanie, ktoré román opisuje, prehliadať… že sme boli dokonca zvedení k účasti na tomto trestnom čine, pretože sme našej predstavivosti dovolili zobraziť niečo, o čom vieme, že je to absolútne neprípustné.“
Škandalózna téma sa o polstoročie dočkalo v Rakúsku svojej ďalšej, ešte desivejšej verzii. Dievča sa tentoraz volala Nataša Kampush, bolo jej desať rokov, keď bola unesená, jej väzniteľom bol o 35 rokov starší elektrotechnik Wolfgang Priklopil a príbeh napísal sám život.
