Pohovor na americkej ambasáde
Ako študentka vtedy prvého ročníka na vysokej škole, som si zvolila menej náročný program camp conselours, kde nie je prvoradé zarobiť, ale zdokonaliť sa v jazyku. Absolvovala som krátky pohovor v anglickom jazyku a po ňom ma čakal pohovor na americkej ambasáde. Myslela som si, že ho bude jednoduché zvládnuť, no opak bol pravdou. Na spomínanej ambasáde som schytala „milého“ pána, ktorý mi povedal, že moje výsledky zo skúšok nepostačujú na to, aby som dostala víza. Pritom v podmienkach boli jasne stanovené kritériá ako napríklad: byť prijatá v druhom ročníku na VŠ, papier o dobrom zdravotnom stave od lekára, papier o uhradení poplatku ambasáde. O prospechu nebolo ani reči. S ovisnutým nosom a slzami v očiach som prišla do agentúry s otázkou, čo teraz? Odpovedi som sa dočkala. Povedali mi, že s tým sa už nič nedá robiť a že peniaze, ktoré som do programu investovala, mi prepadnú, až na nejakú zanedbateľnú čiastku. Mala som jediné šťastie v tom, že ambasáda otvorila ďalšie termíny na pohovory, pre zvýšený záujem uchádzačov o víza. Dočkala som sa. Otvorila sa mi cesta do nepoznaného sveta, sveta opisovaného v toľkých filmoch. Jediné, čo ma od neho oddeľovalo, bolo zbaliť sa a preletieť ponad oceán. Let prebehol bez najmenších komplikácií a ja som sa o deväť hodín ocitla na doteraz nepoznanom mieste. Cestou z letiska do campu som sa kochala nádherne upravenou zeleňou. Pokosené trávničky, postrihané kríčky, no proste krása.
iná kultúra, iní ľudia, iná strava…
Môj priateľ ma už čakal v campe, pretože odletel o týždeň skôr v pôvodnom termíne. Dali mu totiž víza hneď. Samozrejme, že ma čakala iná kultúra, iní ľudia, iná strava. Spočiatku mi nič z toho neprekážalo. Ale na každodennú rutinu v podobe pizzy, pasty a fried chicken som si teda nezvykla. Všetci mi hovorili, dávaj si pozor na líniu, priberieš, no ja som tam dokonca ešte aj schudla. Dokonca aj pitie majú odlišné. Vodu z vodovodu tam nepije nik, namiesto toho si robia sladké limonády, ktoré si nalievajú do džbánov, do ktorých nasypú kopec ľadu.
Camp, v ktorom som bola, ponúkal svojim zamestnancov nasledovnú prácu: prácu v kuchyni, v práčovni, maitenance a housekeeping. Priateľ pracoval v kuchyni, neskôr rozvážal na golfovom autíčku pitie pre športovcov, ktorí prišli do campu po odchode detí. Ja som robila v práčovni počas nasledujúcich 9 týždňov. Pracovalo sa šesť dní v týždni, osem hodín denne. Povrávalo sa, že robota v práčovni je najľahšia, ale ten kto ju neskúsil, by radšej nemal súdiť. Bola to monotónna práca a najväčšia nevýhoda bola to, že som neprichádzala do kontaktu s ľuďmi. Čiže ani z jazykovej stránky som sa moc nezlepšila. Bola som zavretá v miestnosti s mojou spolupracovníčkou, ktorá bola navyše z Česka. Mojou úlohou bolo z veľkého vreca vybrať špinavé prádlo, dať ho do práčky, po vypratí z práčky do sušičky. Zo sušičky na stôl, tam poskladať a dať ho čisté a poskladané späť do vreca. A toto opakovať až dovtedy, kým sa ručička hodín neukázala vysnívaný koniec pracovnej doby.
kamaráti rôznych národnosti
Ako som už spomínala, robilo sa šesť dní v týždni. Z toho vyplýva, že jeden deň bol voľný. Počas toho dňa sme si mohli zaplatiť výlet do okolitých miest. Keďže sme boli vzdialení dve hodiny aj od New York City, aj od Bostonu, navštívili sme obidve tieto mestá. Navyše sme boli aj v zábavnom parku Six Flags, kúpali sme sa v Atlantiku na pláži Jones Beach a boli sme sa pozrieť aj na blízke vodopády Bash Bish Falls. Tak, ako o spoznávanie nových kútov sveta, ani o zábavu nebolo núdzu. Počas prestávok a voľných hodín sme v campe mohli využívať rôzne atrakcie pre deti, či už horolezeckú stenu, alebo bazény, futbalové, basketbalové ihriská, tenisové kurty aj kino, alebo spoločenskú miestnosť. Bola som v rôznych slovenských táboroch, ale takýto na Slovensku určite nemáme a ani dlho mať nebudeme. Získali sme kamarátov rôznych národnosti: ruskej, poľskej, maďarskej, českej, španielskej, ukrajinskej, kórejskej.. Najviac nás však bolo Slovákov. Zo 47 zamestnaných, našej národnosti bolo 15. Prežili sme neopísateľné chvíle s ľuďmi, ktorí nám dočasne nahrádzali rodinu. Týmto zážitkom som sa stala samostatnejšia a odolnejšia voči zlým vplyvom. Potvrdilo sa pravidlo: zlý začiatok, dobrý koniec.
