Od leta stráveného v Amerike som si sľuboval najmä splnenie si veľkého cestovateľského sna a zdokonalenie sa v hovorovej angličtine – doma sa totiž predsa len učíme až príliš formálnu podobu angličtiny ktorá nezodpovedá reálnym komunikačným návykom v danej krajine… Pred odchodom do Ameriky som neustále počúval reči o „veľkom kultúrnom šoku“ a rady ako sa s ním vyrovnať. Po príchode „na miesto činu“ som bol neustále v očakávaní toho „šoku“, no žiaden sa nekonal. Podľa mňa je to rýdzo individuálne, ja ako pomerne skúsený cestovateľ som bol konfrontovaný s mnohými diametrálne odlišnými kultúrami (či už západu alebo východu) a preto iný tvar elektrickej zástrčky či hustejšiu sieť fast-foodov skutočne nepovažujem za kultúrny šok… (smiech) Príjemným šokom však bola pre mňa ich mentalita – či už v myslení alebo správaní sa k druhému človeku. Áno, Američania sú nevzdelaní, ale emocionálny kvocient majú rozhodne oveľa vyšší ako my, čo sa v bežných životných situáciách cení viac ako vzdelanosť. To mi na Slovensku veľmi vadí – tu každý vadí každému a to z ľudí cítiť. Takže z tohto pohľadu to bol pre mňa ozdravný pobyt. V začiatkoch mi tiež nezištne pomohli nájsť si ubytovanie na úrovni, prácu, boli priateľskí vo všetkých ohľadoch a keď mohli tak pomohli. Priateľstvá tam vznikali spontánne a ľahko a neboli to žiadne povrchné záležitosti ako u nás. I preto bola integrácia do spoločnosti plynulá a bezproblémová, ľudia sa na mňa totiž nepozerali ako na cudzinca, i keď som mal odlišný akcent a vystupovanie – brali ma ako nového občana, automaticky. Keď som im vysvetlil že som v Amerike iba ako študent na leto tak sa ma pýtali načo sa chcem vrátiť späť domov, či mi s nimi nieje dobre.. Nedokázali totiž pochopiť že aj inde vo svete sa majú ľudia dobre a majú svoj domov, to odzrkadľovalo ich skreslené a chabé predstavy o svete. Väčšina z nich totiž vážne verí predstave že všetko sa nachádza na území Spojených štátov a za hranicami je už len Mexiko a primátni predchodcovia človeka loviaci dinosaury.. Veľakrát sa ma pýtali otázku: „Ako si sa dostal do Spojených štátov??“ Po čase som si našiel univerzálnu odpoveď: „Prvých 5 dní som cválal na koni, potom som jazdil na morskom koníkovi naprieč oceán a napokon som sa s troma Kubáncami vznášal dva dni na pneumatike cez Mexický záliv..“ So zatajeným dychom ma počúvali, bola s nimi jednoducho zábava, čo na tom že jednostranná. (smiech)
Moje celkové skúsenosti so životom v Štátoch sú rozhodne pozitívne. Veľmi však záleží od štátu do ktorého sa človek dostane. Sú cítiť výrazné rozdiely medzi západnou časťou Spojených Štátov a východom, medzi severom a juhom ale i samotné štáty sa od seba odlišujú pričom môžu navzájom susediť. Ja som žil a pracoval v štáte Florida. Prvú charakteristickú črtu tohto štátu som si uvedomil rýchlo – kým na severe krajiny má život naozaj veľmi rýchly spád, ľudia sú v neustálom pohybe a vyťažení, „dole“ na Floride sa žije veľmi pokojne, akoby tá horúčava mala priamy vplyv na dynamiku života. Na Floride sa nikto nikam neponáhľal, na všetko bolo čas.
Opis života v Amerike však nieje iba o superlatívoch, má i svoje tienisté stránky. Mne osobne najviac prekážal na juhu všadeprítomný rasizmus a to v miere s akou sa nestretávame ani v Európe. To som v multikultu-rálnej Amerike vôbec nečakal, sám som bol nejedenkrát svedkom toho, ako samotní policajti šikanovali ľudí čiernej pleti, niektoré z týchto scén pripomínali rasovú kontrolu, to všetko s vedo-mím nadriadených. Tiež sa mi nepáčilo že väčšina Američanov nemyslia na budúcnosť, žijú z týždňa na týždeň, z výplaty do výplaty ktorú sú schopní minúť v priebehu jedného dňa na nepodstatné veci a potom sa neustále sťažujú že nemajú peniaze. A to zarábajú slušne.
Mňa Amerika presvedčila že stojí za to. Krajina, ľudia, aj problémy, všetko. Konečné rozhodnutie vrátiť sa do Ameriky znova padlo v deň kedy som odtiaľ odchádzal. Až vtedy som si naplno uvedomil čo mi tých 5 mesiacov dalo.
Rodolf Wänke
