Na vrchole svojej civilizácie Rimania postavili 29 vojenských ciest, vo vtedajšom meradle by sa dalo povedať skôr diaľnic. Ďalších 372 veľkých ciest viedlo do 113 provincií impéria. Celkovo mali dĺžku 400 000 kilometrov a boli zaujímavé ešte niečím. Boli rovné, len s úplným minimom zákrut.
Dôvod bol pomerne prostý. Cesty, najmä tie veľké, vojenské, slúžili ako hlavné ťahy pre armády. Ak Rím dospel k záveru, že niekam je potreba vyslať armádu, poslal ju práve po týchto kvalitných cestách. Vojaci boli zvyknutí na dlhé pochody, vďaka týmto cestám sa mohli dostať veľmi rýchlo, kamkoľvek si to cisár prial.
Cesty tohto typu zďaleka nemohol použiť každý. Okrem vojská na ne mohli len vysokí úradníci, predstavitelia štátu a ďalšie osoby vybavené priepustkou. Všetci ostatní museli šliapať po blatistých a kľukatých cestách okolo. Pokiaľ v ceste stál kopec, ani v takom prípade cesta neuhýbala a viedla rovno do svahu. Vojaci niečo vydržia a oddýchnuť si môžu až na kopci. Aby v tom bol poriadok, v roku 450 pred Kristom senát dokonca uzákonil presné rozmery rímskej cesty. Mala mať presne 2,40 metrov na šírku a dvojnásobok v mieste, kde predsa len bola zahnutá. Ideálnym materiálom pre výrobu boli mnohostranné lávové kocky, prípadne lokálne kamene.
Rimania celkom oprávnene kládli dôraz na kvalitu svojich ciest. Bolo to pre nich tiež meradlo vyspelosti národov za ich hranicami. Kto mal zlé alebo vôbec žiadne cesty, ten bol zaostalý, a bolo potrebné ho rýchlo podrobiť. Otázka je, čo by si Rimania mysleli o nás, keby videli kvalitu našich diaľnic. Možno by nás tiež rýchlo obsadili.
