Prepadli ju s poslednou tržbou

Kapitán Linhart sa už chystal ísť domov, keď zazvonil telefón. Zdvihol slúchadlo a hneď mu bolo jasné, že sa dnešná služba trochu pretiahne. Hlas muža na druhom konci preskakoval vzrušením: „Manželka niesla pred chvíľou tržbu na poštu a cestou ju prepadol a olúpil nejaký muž… áno, manželka je celkom v poriadku, iba sa hrozne vydesila… štrnásť tisíc stotridsať korún… áno, rozumiem, dovidenia.“
Kapitán sa na okamih zamyslel a potom znovu zdvihol slúchadlo. Veci sa dali do pohybu.

Skupina pracovníkov Bezpečnosti sa dostavila do závodu, odkiaľ volal vedúci kantíny a manžel prepadnutej v jednej osobe – Karol Brázda. Keď zbadal uniformy, takmer sa im rozbehol naproti. „To som rád, že ste tu,“ zvolal uľahčene namiesto pozdravu, „poďte za mnou, manželka je v mojej kancelárii.“
Bola to asi tridsaťpäťročná žena, menšia, drobnej postavy. Sedela pri malom stolíku a práve dopíjala kávu. Bola dosť vystrašená. Jej manžel pristúpil k nej a chlácholivo ju pohladil po ruke.
Keď sa žena pozdravila s kapitánom, hneď mu začala všetko vysvetľovať: „Nič mi vcelku nie je, iba som sa hrozne preľakla, že ma ten človek zabije. Niesla som tržbu na poštu… cez štrnásť tisíc.“
„Musíme to všetko na oddelení spísať. Buďte taká láskavá a poďte s nami,“ požiadal ju kapitán.

Na obvodnom oddelení začala Anna Brázdová podrobne popisovať, ako došlo k prepadnutiu. Asi pred hodinou sa vydala na poštu s tržbou. Keď vychádzala, začalo pršať. Odbočila z hlavnej na menej frekventovanú ulicu, ktorou si často krátila cestu, keď chodila na poštu. V pravej ruke držala tašku, v ktorej niesla v papierovej krabici tržbu a šesť kópií dodacích listov. Asi po minúte chôdze si všimla, že oproti nej ide nejaký mladý muž. „Nevenovala som mu pozornosť,“ pokračovala pani Brázdová, „ponáhľala som sa, pretože ma čakalo ešte veľa práce. Keď ten človek bol odo mňa na tri kroky, pozdravil a opýtal sa, koľko je hodín. Zastavila som sa a pozrela na hodinky. V tej chvíli ma udrel päsťou do pŕs, až som sa zapotácala. Pamätám si ešte, že som narazila na nejaký drevený plot, pri ktorom sme stáli. Hneď na to ma ten muž chytil za pravú ruku a snažil sa mi vytrhnúť tašku. Vykríkla som, ale stlačil mi hrdlo a povedal, že ma zabije, ak budem kričať. Bola som hrozne vystrašená, snáď ma chápete.“
Kapitán prikývol. „A ďalej?“
Na chvíľu sa zamyslela. „Po celú dobu som držala tašku pevne v ruke. Ako som vravela, ten chlap sa mi vyhrážal zabitím a pritom ma držal oboma rukami za krk. Potom ma pustil, ale znovu mi jednou rukou pevne uchopil zápästie a druhou mi vytrhol tašku. Pretože som ju držala pevne, zostalo mi držadlo v ruke. A on sa potom dal s taškou na útek.

Kapitán Linhart mlčky počúval. Pani Brázdová sa po tejto výpovedi očividne upokojila.
„Pokúste sa toho muža opísať,“ vyzval ju.
„Bol mladý, tak dvadsaťpäť, vysoký asi stoosemdesiat centimetrov. Mal na sebe tmavomodrú bundu a texasky,“ uviedla bez zaváhania.
Kapitán sa v duchu začudoval jej postrehu. „Nevidela ste ho tu niekedy predtým?“
Rozhodne zavrtela hlavou. „Nie, nikdy, viem to určite.“
Kapitán sa pozrel na hodinky a vstal. „Ešte sa k tomu vrátime, pani Brázdová. Teraz vás zaveziem k lekárovi, ktorý vás musí vyšetriť.“
Brázdová síce namietala, že to nie je potrebné, ale kapitán na jej protesty nič nedal.

Lekár vo svojej správe konštatoval, že úder pod krkom nad prsia bol vedený tupým predmetom alebo i rukou. Ďalej uviedol, že sčervenanie kože je čerstvého pôvodu a že mohlo byť spôsobené tak asi v posledných dvoch hodinách. V tomto okamihu bolo už vyhlásené pátranie po neznámom páchateľovi prepadnutia.

„Niečo sa mi na tom nezdá,“ prehodil nakoniec k celému prípadu kapitán. „Tá ženská bola síce vydesená, ale ten presný popis páchateľa ma zaráža. Zažil som už predsa dosť prípadov, kedy sa manko zakrývalo vlámaním. Preto mi hneď na začiatku napadlo, že i toto prepadnutie môže byť vymyslené, že sa všetko stalo úplne inak. Nebol by to prvý ani posledný prípad…“
„Zavolajte ihneď inventúrnikov nech urobia v kantíne a v príručnom sklade inventúru,“ prikázal svojim podriadeným kapitán. „Brázdová ani jej manžel nebudú o tom vedieť, nikto nebude môcť zahladiť stopy. Mám taký pocit, že výsledok inventúry bude pre všetkých prekvapením.“
„Ak Brázdová lúpežné prepadnutie iba predstiera,“ pokračoval kapitán Linhart, „potom musíme uznať, že si všetko dôkladne premyslela. Na plote, pri ktorom malo dôjsť k prepadnutiu, sa skutočne našli stopy nejakého tlaku. Ale súčasne sa mi podarilo získať jednu svedkyňu, ktorá šla s Brázdovou späť do závodu, teda už po prepadnutí. Táto žena na nej nespozorovala žiadne rozrušenie a Brázdová jej o prepadnutí vôbec nič nepovedala. To je podozrivé. Veď ženská, ktorú len pred malou chvíľou prepadnú a olúpia, sa predsa zdôverí prvému človeku, ktorého stretne!“

O necelé dve hodiny skutočne dorazili traja inventúrnici a kapitán Linhart sa s nimi vydal do závodu, kde Anna Brázdová pracovala. Tá sa snažila zachovať pokoj, ale v očiach sa jej zračila nervozita. Vedúci kantíny iba s počudovaním krútil hlavou.
Inventúrnici sa vo svojom remesle vyznali dokonale. Pracovali rýchlo. Konečný výsledok inventúry bol skutočne prekvapujúci. Po vyčíslení skladovaných zásob a porovnaní s odovzdanou tržbou sa ukázalo, že Brázdová ešte pred údajným prepadnutím nemala vyrovnaný schodok vo výške štrnásť tisíc stotridsať korún. Nakoniec sa priznala, že lúpežné prepadnutie sama vymyslela. Po dobu pol roka krátila tržby v kantíne, o čom jej manžel nevedel.
Pri výsluchu potom vysvetlila, že v uličke, kadiaľ chodievala na poštu, niekoľkokrát vrazila do dreveného plotu, aby ho viditeľne poškodila. Cestou si trela jednou rukou zápästie druhej, kým sa neobjavilo sčervenanie kože. Takisto sčervenanie pod krkom a na prsiach si privodila sama niekoľkými údermi. Z tašky, v ktorej údajne niesla tržbu, odtrhla po niekoľkých pokusoch jedno držadlo a tašku zahodila.

Anna Brázdová bola okresným súdom odsúdená k trestu odňatia slobody na 10 mesiacov s podmienečným odkladom na 3 roky a k peňažnému trestu vo výške 3500 korún. Zároveň musela nahradiť spôsobenú škodu.