Heinrich Müller bol vysneným služobníkom nacistov. Bezcitný šéf gestapa, ktorý počúval príkazom a bez rozmýšľania ich plnil. Spravodlivosť ho však nikdy nedohnala a dodnes sa špekuluje, či koniec vojny neprežil.
Býva mu pripočítaný podiel na konečnom riešení židovskej otázky aj na fingované „poľské“ útoky na Nemcov, ktoré odštartovali vojnu. Heinrich Müller nacistov sprvu pritom neznášal a ako člen mníchovského policajného zboru proti nim organizoval zásahy. Čoskoro mu ale došlo, že spolupráca s novou vládnucou stranou by mu mohla priniesť aj ďalšie zárezy na kariérnom rebríčku, a tak svoj postoj zmenil. Ostatne plnil iba príkazy…
Narodil sa ako syn správcu 28. apríla 1900. Už v 17 rokoch nastúpil do armády a slúžil ako letecký pozorovateľ delostrelectva. Slabosť pre zbrane a disciplínu ho neopúšťala ani po konci 1. svetovej vojny. Vojenskú rovnošatu vystriedala len uniforma bavorskej polície. Práve tu si Müller vypestoval nenávisť ku komunizmu. To bolo asi jediné, čo ho pôvodne spájalo s nacistami. Keď v roku 1933 prevzali vládu, neraz sa s nimi dostal do potýčky. O Hitlerovi mal vraj dokonca vyhlásiť, že je to „rakúsky simulant“ a „nezamestnaný prisťahovalec“. Reinhard Heydrich v ňom ale paradoxne našiel záľubu. Jedno sa Müllerovi totiž muselo nechať – perfektne plnil rozkazy.
„Bol to archetyp stredne postaveného dôstojníka; minimum predstavivosti, nepolitický, bez ideológie. Pomenšej postavy, s prenikavým pohľadom a úzkymi permy, človek, ktorého hnala túžba po dokonalosti,“ napísal o ňom spisovateľ Peter Padfield.
Podobne ho opisuje aj historik Richard J. Evans. „Müller bol puntičkár a ku každej úlohe pristupoval, ako by to bol vojenský príkaz. Ako správny workoholik, ktorý si nikdy nebral dovolenku, bol oddaný službe Nemecka. Nezabúdal pri tom na politickú formu a veril, že je každého povinnosťou, vrátane jeho samotného, nasledovať rozkazy.“
Aj cez všetky protichodné postoje ho Heydrich naverboval do radov tajnej nacistickej polície – gestapa. A taktický krok začal prinášať ovocie. Práve vďaka Millerovým schopnostiam gestapo odkrylo veľkú podzemnú sieť komunistov. V roku 1939 bol tiež jedným zo strojcov fingovaného poľského útoku, ktorý dal Nemcom zámienku k rozpútaniu vojny. To už bol členom NSDAP a jedným zo šéfov Gestapa. Keď sa rozhodovalo, čo so zajatcami, ktorí si strihli role útočiacich Poliakov, Müller nariadil dať im smrtiace injekcie. Aby útok vyzeral realisticky, nechal ich potom ešte zastreliť.
Jeho organizačných schopnostiach a rýchleho úsudku bolo tiež využitých, keď prišlo na riešenie konečnej židovskej otázky. Deportácie, masové vraždy, vedenia záznamov – to všetko bolo pre Millera len rutinnou úradníckou prácou, ktorú vykonával so všetkým odhodlaním a starostlivosťou. Svedomito postupoval aj pri vyšetrovaní pokuse o zabití Hitlera. „Neurobím tú istú chybu ako v roku 1918. Nenecháme vnútorného nepriateľa Nemecka nažive,“ nechal sa vtedy počuť. Výsledkom bolo skoro päť tisíc obetí, z ktorých väčšina mala len minimálnu alebo žiadnu spojitosť so skutočnými atentátnikmi.
Dôstojníkovu vernosť dokazuje aj fakt, že až do posledných chvíľ veril vo víťazstvo Nemecka a neopúšťal berlínsky bunker. Posledný obyvatelia na čele s Hitlerom v ňom našli dobrovoľnú smrť. Patril medzi nich aj Müller? To sa dodnes nevie. V deň Führerovej samovraždy s ním údajne naposledy hovoril pilot Hans Baur. Müller mu vraj povedal: „Veľmi dobre poznám ruské metódy. Nemám najmenšieho záujmu na tom, aby som sa stal ich zajatcom.“
Jeho mŕtve telo sa ale nikdy nenašlo. Mohla jeho slová skôr znamenať, že sa chystá utiecť? Počas desaťročia kolovali zvesti o jeho pripojenie k tajným službám Sovietov či Američanov alebo o exile v Južnej Amerike. Živého ho ale tiež nikto nevidel, rovnako ako o jeho možných aktivitách príslušné úrady mlčí.
Nacisti natočili za vojny veľkofilm Titanic, videl ho len Goebbels a režiséra nechal obesiť
Pochybnosti znovu rozvíril v roku 2013 historik Johannes Tuchel, podľa ktorého slov bol bývalý gestapácký šéf hodený do hromadného židovského cintorínu v Berlíne. Dokladajú to vraj dokumenty nájdené v archíve. Pretože ale dnes nie je možné jeho pozostatky dohľadať, jeho osud stále zostáva nevyriešenou záhadou nacistickej minulosti.
