Zúrila druhá svetová vojna, Hitler strieľal na Veľkú Britániu svoje rakety V-2. Písal sa rok 1944 a vo Veľkej Británii prebehol súd s Helen Duncanovou, obvinená z čarodejníctva. Dávny zákon totiž platil aj v modernej dobe a úradom sa zrazu celkom hodil. Duncanová totiž ohrozovala národnú bezpečnosť.
Helen Duncanová mala vidiny a veštecké vízie už od detstva. Už ako malá sa správala podivne. Jej nadprirodzené schopnosti neskôr ešte umocnil jej manžel, vojnový veterán, ktorý ju podporoval v predstave, že je nadaná zvláštnymi schopnosťami. Duncanová začala organizovať podivné seansy, na ktorých materializovala ektoplazmu získanú z mŕtvych ľudí.
Avšak v roku 1931 Londýnska spiritualistická aliancia vydala správu, že Duncanová nematerializuje vôbec nič, ektoplazmu si sama vyrába z vajec, fáčoviny a vody a jej materializáciu len predstiera. Skrátka je to podvodníčka. Keď to konštatujú ostatní ľudia takpovediac z odboru, je to problém.
Prípad Duncanovej by tým zrejme skončil a svet by sa možno o nej nikdy nedozvedel, nebyť jednej vojnovej udalosti, ktorá sa stala za druhej svetovej vojny. V novembri roku 1941 sa totiž potopila v Stredozemnom mori britská bojová loď HMS Barham, ktorú zasiahla torpédami nemecká ponorka U-331. Lenže Barham bola ohromná loď a aj po zásahu plávala nejakú dobu ešte úplne normálne ďalej. Kapitán ponorky preto nehlásil rádiom potopenia lode, vôbec ho totiž nevidel. Ani Briti udalosť nezverejnili, bola to rana pre ich prestíž a morálku. O skaze lode teda vedelo len pár zasvätených a išlo o prísne utajovanú skutočnosť.
Lenže len pár dní po potopení Barhamu sa objavila Duncanová s tým, že je vo duchovnom spojení s jedným z utopených námorníkov, ktorí zahynuli na Barhamu. Londýnom sa začala šíriť zvesť, že sa Barham potopili. Prípadu sa chytili niektoré médiá, ktoré sa začali o Barham a jeho osud zaujímať.
Lenže úrady sa zase začali zaujímať Duncanovú, ktorá bola promptne uväznená. Použitý bol zákon o čarodejníctve z roku 1735, ktorý zakazoval podvodné použitie „spirituálnych aktivít“. V britskom právnom systéme nie je výnimkou, že sú v ňom stále platné aj niekoľko sto rokov staré zákony.
Na súde síce vystúpilo v prospech Duncanovej 40 svedkov, ale príliš to nepomohlo. Úrady aj súdy boli v čase vojny nesmierne prísne k akýmkoľvek prejavom, z ktorých mohli ťažiť Nemci. Rovnako tak mali pramálo pochopenia pre zverejňovanie tajných informácií. Duncanová bola odsúdená na deväť mesiacov väzenia, ktoré si odkrútila v hollowayskej väznici v Londýne. Bola poslednou osobou vo Veľkej Británii odsúdenú podľa tohto zákona. Ten bol však zrušený až v roku 1954. Ako sa Duncanová o skaze Barhamu vlastne dozvedela, sa dodnes nevie.
Pôrod v rakve: strašná realita, ku ktorej v skorších dobách dochádzalo častejšie
