Prvý styk s pervitínom som mala v prvom ročníku na strednej škole, no neriešila som to ďalej…keď som mala 17 rokov, spoznala som chalana menom Marek, ktorý bol závislý od heroínu. Najprv som mu chcela pomôcť zbaviť sa závislosti. Moji rodičia mi ho zakazovali no ja som bola bezhlavo zamilovaná a vždy som si našla spôsob ako sa sním skontaktovať.
Hneď ako som dovŕšila 18 rokov som spolu s Marekom vykradla mojich rodičov a ušli sme do Prahy. Dôvod bol jednoduchý, chceli sme byt spolu a nechceli sme aby nám v tom bránili. Hneď ako sme prišli do Prahy som aj ja prepadla pervitínu, alkoholu a aj automatom.
Zdržiavali a stretávali sme sa s inými narkomanmi, dílermi, ale aj varičmi, mala som veľmi dobrý a prístup k pervitínu. Najprv som ho užívala cez nos, keď mi začali praskať žilky v nose a prestaval mi účinkovať prešla som na ihly. Bolo to, to čo som hľadala aby som sa cítila šťastná, slobodná. Akonáhle som začala s ihlami Marek ma opustil a ostala som sama.
Dala som sa dokopy s jedným dílerom. Bývali sme s manželským párom, ktorý tiež varili pervitín. Mala som sa u nich ako v bavlnke….nebola sekunda, kedy by som nebola pod vplyvom pervitínu. Keď jedného dňa spravili policajti raziu v byte kde som aj ja bývala. Všetkých zadržali len mňa nie, lebo akurát vtedy som bola hrať automaty.
Ostala som úplne sama. Nemala som kde bývať, tak som prespávala na verejných záchodoch, v opustených budovách. Bolo mi všetko jedno, už som nemala čo stratiť. Začala som kradnúť, aby som mala na dávku. Mareka som denno denne stretávala s inou narkomankou. Keď videl, že som na tom až tak zle, zoznámil ma s jedným pánom ktorý pomáha narkomanom na ulici.
Marek ho poznal už niekoľko rokov. Ten pán naložil do auta Mareka aj mňa a odviezol nás asi 200km od Prahy do dokov, tam nám dal ubytovanie a prácu s podmienkou, že budeme čistý. S Marekom sme sa tam stále hádali a bili, chýbala nám dávka. Marek po čase odišiel naspäť do Prahy a ja som tam ostala. Chodievala som iba na otočku do Prahy pre dávku na celý týždeň.
V Prahe som sa zoznámila s jedným Čechom, volal sa Jardo, tiež závislý na pervitíne. Keď nás odtiaľ vyhodili prišli sme spolu na Slovensko, s tým že pred mojimi rodičmi sme boli akože „čistý“. Rodičia nám pomohli zohnať prácu aj podnájom. Chodila som aj psychiatričke na protidrogové, ktorá do mňa pchala len lieky. Keď som sa s Jardom rozišla, spoznala som Freda, ktorý robil všetko preto, aby som stým prestala. Droga bola silnejšia než ja. Okradla som spolubývajúcu a odišla naspäť do Prahy aj s novou kamarátkou.
Tam sme robili v jednom bare tanečnice, aby sme mali na dávku. Zaplietli sme sa s Bulharmi, ktorí zo začiatku s nami zaobchádzali ako vo vatičke, ale po čase začali byť agresívny. Bili nás a chceli, aby sme pre nich robili prostitútky. Utiekli sme a schovávali sme sa po celej Prahe. Keď už som nevedela čo mám robiť, plazila som sa doslova po zemi, že potrebujem dávku.
Požiadala som o pomoc moju mamu, ktorá mi podala opäť pomocnú ruku. Vrátila som sa domov a dala mi na výber. Buď sa pôjdem liečiť, alebo sa mam vrátiť na ulicu. Pristúpila som na liečbu. Nastúpila som do komunity Cenacolo. Je to kresťanská komunita, ktorá pomáha ľuďom rôznych závislostí.
Príprava pred nástupom trvala asi 5 mesiacov, čo pre mňa bolo to najhoršie. No nielen pre mňa, ale aj pre moju mamu. Napriek všetkému stála stále pri mne aj keď som jej v kríze škaredo nadávala a robila zle. V tejto príprave musíte prestať byť závislý a schopný fungovať bez drog. Keď prišiel deň nástupu do komunity, bála som sa a moc som tam nechcela ísť. Mala som ísť do Talianska do domu, kde boli iba dievčatá, nosili sukne, robili v záhrade a vyrábali ružence. Živá pohroma. Nastúpila som tam. Po čase som si na všetko zvykla, aj keď to nebolo jednoduché. V dome boli iba dievčatá a každá mala pridelenú úlohu. Spolu sme vytvárali celok a všetko dokonale fungovalo.
Strava bola zabezpečovaná formou darov. Musela som jesť čo som dostala, pretože to bol dar a ten sa neodmieta. Taktiež sprcha bola povolená 2x do týždňa aby sa zbytočne neplytvalo vodou. Človeku sa to všetko zdalo nereálne, no veľmi veľa vás to naučí a zmení pohlaď na život.
Neskôr ma preložili do domu v Chorvátsku a neskôr do Medžugoria v Hercegovine. Odtiaľ som po skoro 4 rokoch vystúpila. Komunita zmenila moje zmýšľanie na život, dala zmysel môjho života, urovnala rodinné vzťahy. Zmenila mi život a postoj k nemu.
Teraz som šťastná s priateľom čakám druhé bábo. Za všetko ďakujem len a len mojej mamine a jej viere, že pri mne vždy stála a vždy stojí.
