A napriek strašnému osudu sa 27-ročná Manon nevzdala a bojuje statočne ďalej.
Už samotný štart do života bol dosť tragický. Ako predčasne narodené dieťa sa jej do pľúc dostalo málo kyslíka, v dôsledku toho utrpela vážnu poruchu zraku.
Keď mala trinásť rokov, svet okolo nej definitívne stmavel. Obklopila ju večná tma. Ale Manon to zvládla. Dokonca dokázala utešovať aj vlastnú matku: „Nikdy som slepotu nepovažovala ako temnotu. Pretože vidieť sa dá naozaj aj srdcom.“
Manon sa dostala na slepecký internát neďaleko Kolína nad Rýnom. Usilovne sa učí Braillovo slepecké písmo. Chce sa zdokonaliť v jazykoch a stať sa tlmočníčkou. Keď ako 17-ročná získa štipendium na renomovaný výukový program v Amerike, má pocit, že sa jej splnil životný sen.
Čo však v tomto okamihu nemôže tušiť: Rezervovala si letenku na výlet do pekla, z ktorého sa dlho nespamätá.
Tak ako všetci študenti, aj Manon bude bývať v hosťovskej rodine. Manželia Frank a Nancy ju privítali srdečne. Manon dostala svoju izbu a začala navštevovať školu. Lenže z hostiteľa Franka sa po krátkom čase vykľul zvrhlý odľud.
Manon si čoskoro z narážok v cudzej reči a z dotykov, ktoré jej naháňajú strach, uvedomí, že hostiteľ Frank chce od nej sex.
Keď sa jeho útokom bráni, Frank ju začne najprv duševne a potom aj telesne trápiť. Nepretržite ju prenasleduje na najintímnejšie miesta, stojí pri nej v kúpeľni, prenasleduje ju na záchod, dychčí, keď sa prezlieka a líha si do postele. Manon sa nemá ako brániť, keď jej Frank chlípne siaha medzi stehná a núti ju k orálnemu sexu. Ak nechce poslúchať, necháva ju hladovať, týra ju pichaním ihlou, alebo ju reže rozbitým sklom.
Zverský tyran Frank všetko robí zákerne.
O jeho chúťkach nikto z rodiny nevie. Pomaly zoberie Manon všetky predmety, ktoré si doviezla z domu, kruto ju bije za každučký náznak odporu, svet sa pre bezmocnú, zúboženú slepú dievčinu stáva ozajstným hororom. „Nakoniec to došlo tak ďaleko, že som nemala vôbec nič. Ak som požiadala o trochu šampónu, najprv ma hnusne ponižoval, musela som sa holá plaziť po dlážke a potom som všetko musela zaplatiť a odpracovať sexom.“ Manon bola tak zastrašená a zúfalá, že si netrúfala nikomu sa zdôveriť. Nevedela si poradiť. Bola sama v cudzom svete, odkázaná na rodinu, v ktorej bývala, vlastným rodičom nechcela robiť starosti. Manon schudla na kosť, bola nesústredená, ale nikto si to nevšimol, a čo je najhoršie, neuvedomili si to ani v škole. Nikto nevidel zúfalstvo, ktoré mala napísané v tvári.
Je to neuveriteľné, ale jej mučenícky život ukončila až vážna autonehoda. Zranenú Manon odviezli domov do Nemecka. Ale aj doma mlčala celé dva roky. Pravdu by bola zrejme v sebe dusila ešte dlho, ale čírou náhodou sa dozvedela, že k americkej rodine, kde pretrpela neľudské muky, má odcestovať ďalšie dievča. Vtedy konečne prelomila mlčanie, a povedala nahlas všetko, čo tam zažila. A navyše na przniteľa podala trestné oznámenie.
Proces so zvrhlým Frankom bol pre hlboko zranenú dušu Manon ako hojivý liek. Franka odsúdili na päť rokov väzenia. „Keď som počula, ako stojí pred sudcom a porotou a na každý bod obžaloby odpovedá ‚Yes Sir‘, pociťovala som zadosťučinenie. Konečne bol ten tyran slabší ako ja. Konečne aj jeho niekto ponížil a potrestal.“
V Nemecku sa Manon podrobila nekonečne dlhej liečbe. Pomaličky ju učili zbaviť sa pocitu poníženej obete, aby znova začala cítiť radosť zo života a získala odvahu žiť. „Ale zabudnúť sa nedá. Pomaly sa zbavujem detailných zážitkov, ale strach z tohto muža vo mne zostane naveky.“
Manon má dnes 27 rokov a žije s priateľkou v peknom dvojizbovom byte v centre Kolína. Zarába si na živobytie ako prekladateľka, takže sen sa jej napokon predsa len splnil. Bohatá však nie je, za prežité utrpenie nedostala žiadne odškodné.
O príšernom pobyte v Amerike napísala knihu.
Sama hovorí, že to nespravila preto, aby prežitú hrôzu nejako spracovala, ale aby ukázala, ako úplne normálni ľudia reagujú v extrémnych situáciách. V knihe otvorene hovorí o svojom utrpení a nádejach a o sile, s pomocou ktorej sa z hrozného zážitku dá vyťažiť niečo pozitívne. Kniha sa volá „Temnota, ktorú nikto nepozná“ a vyšla prednedávnom v Nemecku.
Manon môže byť pre všetkých príkladom neuveriteľnej vôle popasovať sa s krutým osudom.
Dnes žije podľa hesla: „Treba sa pozerať dopredu. Znova získavam dôveru v ľudí a verím v úprimné priateľstvo. Zasa od života čosi očakávam. Nič určité. Iba celkom obyčajný život…“
