Jeho posledným miestom odpočinku je kontajner na odpadky z plechu. Je to vlastne masový hrob. Jeho hrobárom je súčasne jeho zabijak. Pes s bielou srsťou bol zabitý ako piaty v poradí. V kontajneri leží celkom hore.
Miesto pre zber odhodených alebo zatúlaných psov je neďaleko malebného mestečka Šopron. Je to vlastne stará barabizňa s asi 30 klietkami. Ani jedna z klietok nie je širšia než 50 centimetrov. Prvé, čo návštevníkovi udrie do nosa, je nepredstaviteľný smrad. Zmes výkalov, moču, pachu zdochlín. Zamrežované klietky sú hrdzavé, špinavé a všade je plno čerstvej alebo zaschnutej krvi. V poslednej klietke ležia dve šteniatka vlčiaka – mŕtve a tuhé. Nedostatok stravy a silné mrazy im skon urýchlili. Aspoň ich to ušetrilo pred smrťou kyjakom. O všetky zvieratá sa tu stará jediný človek, opatrovateľ a zabijak v jednej osobe. Tento hororový útulok objavili aktivisti, ochrancovia zvierat, ktorí tu pravidelne zo smrti vykúpia zopár ešte pre život súcich psov.
V onen piatok, keď sa do útulku prišli pozrieť novinári, maskovaní za ochranárov, mal pracovník Demeš veľa roboty. Musel spraviť miesto pre novú zásielku psov. Priznal, že do tejto „depónie“ ročne privezú vyše 2000 psov. A väčšina z nich skončí ako krmivo. Obeťami tohto zabijackeho rituálu sú psy buď zatúlané, ale väčšinou odhodené psy svojimi pánmi. Psy z Maďarska, Rakúska, Slovenska. Podľa úradného nariadenia treba vždy čakať dva týždne, či sa neprihlási majiteľ. A potom Demeš hákom a kyjakom psy zabije. „Čakáme, či sa niekto prihlási,“ hovorí Demeš, „ale doposiaľ sa neprihlásil nikto.“
Areál pre psy sa nachádza za ostnatým drôtom a na bráne s reťazou je nápis „Vstup zakázaný“. Kto by si však chcel kúpiť lacného psíka, má možnosť si tu vybrať. Treba k tomu iba odvahu, peňazí veľa netreba. Na dvore stála klietka s niekoľkými miešancami. Voda v miske bola zamrznutá, rovnako ako žrádlo, kopa starých hamburgerov.
Pán Demeš nie je zlý človek. Svoju robotu berie ako normálnu prácu. Dokonca rád „svoje psy“ ukazuje. Nemá však asi dostatok citu a prostriedkov, aby im pripravil lepšie životné podmienky. Keď sa otvoria dvere do skladiska psov, ozve sa ohlušujúci rev, štekot a zavýjanie. Zo všetkých klietok cítiť strach. Vyzerá to, že psy vedia, keď sa zjaví tento muž, blíži sa ich koniec.
Šokujúce je, že väčšina psov je čistokrvných. Nájdu sa tu všetky možné druhy. Od vlčiakov, cez bernardínov, mopslíkov, rotvajlerov. Jediný zo psov mal dokonca na krku obojok s vyrytým menom „Waldi“. Jasný dôkaz, že pes bude rozumieť nemčine. Správca hovorí: „Veľa Rakúšanov tu vypustí svojich miláčikov. Stačí im odstrániť obojok s číslom a pôvodný majiteľ si môže byť istý, že pes sa k nemu nikdy nevráti.“
Dvojica redaktorov toho dňa zastupovala aktivistov spolku na ochranu zvierat, ktorí chodia každý týždeň do tohto útulku odkupovať psy. Novinári tu našli napríklad trojmesačné šteňa poľovníckeho psa, ktoré sa ako v tranze stále vrhalo proti hrdzavej mreži. Iný psík sa zasa robil mŕtvym, keď zbadal, že sa k nemu blíži nejaký človek. Iný väčší pes mal na srsti niekoľkocentimetrovú vrstvu špiny a výkalov. Cely, kde sú zavreté zvieratá určené na smrť, sú celé kovové. Na dne sú výkaly, ktoré snáď nikdy nikto nevyniesol. Psy nemajú žiadny výbeh, jednému dokonca potkan odhryzol kus ucha. Novinári s ťažkým srdcom vybrali na záchranu šesť psov a jednu mačku. Za necelých 350 korún za kus zachránili aspoň niektorých pred zbytočnou smrťou. Demeš bol nadšený. „Dnes ste mi ušetrili veľa roboty. Nemusím pozabíjať toľko psov ako zvyčajne.“
Keď vykúpené psy previezli späť do Rakúska, hneď ich odložili v psom penzióne, nechali vyčistiť a poláskať. Špic Waldi bol tak nadšený novým prostredím, že novinára ihneď považoval za svojho pána.
Aj pomätené šteniatko, ktoré sa hádzalo o mreže, sa dostalo do novej rodiny a okamžite nových majiteľov šťastne oblizovalo.
Príbeh maďarského útulku spojeného s konečnou stanicou, nemá konkrétneho vinníka. Žiadny štát nefinancuje podobné prevádzky, útulky bývajú väčšinou sponzorované súkromnými zdrojmi.
Prečo práve u našich susedov riešia problémy psov-bezdomovcov takto radikálne, nevedno. A prečo si ľudia, nech je to v ktorejkoľvek krajine, zadovážia psa, ktorého nakoniec podlo odhodia, to je viac otázka pre psychológa.
Na jednej strane bojujú vo svete aktivisti za práva zvierat zanietenejšie, než za práva ľudí, a na strane druhej potom vzniknú fotografie, ktoré vidno na týchto stránkach…
sprac. a prv. zed
