Len si trochu lepšie všimnite, kto vo vašom okolí chodí na prechádzky so psami. Samozrejme, že veľkí dobermani a rotvajleri patria k „uniforme,“ ale zviera má vtedy podobne ako bejzbalová pálka skôr povahu pracovného nástroja. Stále častejšie však vídavať tvrdých chlapov, ako „venčia“ rozkošných bielych pudlíkov, bišónikov či trpasličích bradáčov, väčšinou drahé a náročne udržované plemená. Akoby si tým chceli kompenzovať a zjemniť tvrdosť každodenného chleba.
Na istom bratislavskom sídlisku sa takto pohybuje rozkošný biely psík, nie vyšší ako dvadsať centimetrov, vždy vzorne upravený a vyšampónovaný. Patrí jednému z bossov, ale na prechádzky s ním chodieva jeden z členov jeho osobnej ochranky, „napumpovaný“ hromotĺk vysoký aspoň dva metre s bicepsom priemeru dámskeho stehna. Psík si behá voľne, bez obojku i bez náhubku, pretože je mimoriadne krotký, dôverčivý a spôsobne vychovaný. Nakoniec, s takým psovodom sa ani nemusí veľmi čoho obávať. Iba raz sa stalo, že nevychované chlapčiská s polodivým vlčiakom bez náhubku a obojku šarapatili v teritóriu malého krásavca. Kým vlčiak nebezpečne dorážal na vyľakaného psíka, mládenci sa škodoradostne zabávali, pretože si mysleli, že takýto havinko môže patriť iba nejakej krehkej dievčine… Veľmi rýchlo však spoznali a oľutovali svoj omyl, keď sa spoza kríka vynoril mafiánsky profesionálny „venčiteľ“… Od prekvapenia sa nezmohli na slovo, nasledovala blesková akcia a na druhý deň všetci traja museli navštíviť čeľustného ortopéda. A chudák nevychovaný vlčiak? Chlap ho jednoducho chytil za zadné laby, roztočil sa ako kladivár a zrejme vtedy vytvoril národný rekord v hode psom do diaľky.
Odvtedy majú psíčkari v tejto štvrti znova pokojný život. Veď čo človek neurobí pre lásku k zvieratám, no nie?
(pm)
