Štvrť na predmestí Lille bola v noci pustá a neosvetlená. Neznámy muž využil tmu, aby zozadu prepadol mladú ženu, zovrel ju mocnými ramenami a kým sa stihla spamätať, pritisol ju o múr fabriky, ktorá zaberala veľkú časť ulice Parmentier. Annick chcela kričať, ale muž jej pritisol ruku na ústa, kým druhou rukou sa z nej snažil postŕhať odev.
„Nekrič, nič ti neurobím, ak sa mi podvolíš…“ šepkal hlasom plným vášne.
Muž bol celý bez seba od vzrušenia, ale aj nervózny. Jediným prudkým pohybom hodil Annick na zem. Pokúsila sa vstať, ale muž ju privalil celým telom, pritisol pery na jej ústa a roztrasenou rukou sa snažil roztiahnuť jej nohy a vniknúť do jej prirodzenia. Pritom zabudol na všetku opatrnosť. Tak sa ponáhľal dosiahnuť svoj cieľ, že načisto stratil hlavu a nevšimol si, že sa jehoobeti podarilo uvoľniť si ústa. Žena zúfalo zakričala:
„Denis! Pomoc!“
„Bola som v tom čase na tom veľmi zle. Našťastie som stretla Denisa“
Mladá žena vedela, že jej priateľ Denis ju čaká v ich spoločnom byte vzdialenom niekoľko desiatok metrov. Vyklápacie okno zvykli nechávať otvorené, takže Denis musel počuť jej volanie.
Vzrušené dychčanie násilníka sa zrýchľovalo. Konečne sa mu podarilo stiahnuť jej nohavičky a práve sa zberal znásilniť ju, keď sa za jeho chrbtom ozvali rýchle kroky a vzápätí nad ním zastala mocná postava muža. Denis sa vrhol na násilníka. V jeho ruke sa zablysol kuchynský nôž…
Od onej tragickej noci ubehol týždeň. Annick sa ešte nespamätala z prežitého šoku. Po každej vete, ktorú vyslovila, sa rozvzlykala. „Radšej som sa mala nechať znásilniť,“ vravela. „Teraz by Denis nebol vo väzení.“
Podľa jej slov bol Denis vzorom čestnosti a odvahy, o čom sa mala možnosť nespočetnekrát presvedčiť za tie tri roky, čo spolu žili.
„Zoznámili sme sa v roku 2005. Bývali sme v tej istej štvrti, neďaleko odtiaľto. Práve som sa rozviedla a nebola som na tom dobre. Začala som piť. Potrebovala som niekoho, ako bol Denis.“
Aj 44-ročný Denis, vodič diaľkovej prepravy, mal za sebou nešťastnú lásku. To však nebolo to najhoršie. Navyše mal rakovinu.
„Veľmi trpel,“ prezradila Annick. „Vravel, že mu zostáva iba krátky čas. Po chemoterapii prišiel o vlasy a obočie a musel nosiť parochňu. Napriek tomu som sa doňho zaľúbila.“
„Koncom júla si Denis vybral dovolenku. Každý deň navštevoval svojho otca, ktorý bol po operácii výmeny bedrového kĺbu a len s námahou sa pohyboval. Pripravoval mu jedlo, staral sa oňho, upratoval mu. Denis je nesmierne milý a dobrácky. Je to úžasný človek. To, čo sa stalo pred týždňom, je hrozné a nespravodlivé. V ten večer som si zašla na pohárik do neďalekého bistra. Miestnosť bola plná cigaretového dymu. Pri stolíkoch a pri barovom pulte sedeli stáli návštevníci, väčšinou obyvatelia z blízkeho okolia. Pri jednom stolíku sedeli traja mladí muži, medzi nimi nezamestnaný 27-ročný Laurent, ktorý býval u matky jedného kamaráta. Odkedy som vošla, nespustil zo mňa zrak.
Nevyzerali zlomyseľne, a tak sme sa začali baviť o všeličom.“
O chvíľu sa Laurent začal lepiť na Annick, tvrdiac, že mu pripomína priateľku, ktorej meno má vytetované na pleci. Annick ho milo, ale rezolútne odstrčila, tvrdiac, že je preňho pristará a okrem toho už má priateľa. No Laurent bol neodbytný a začal ju bozkávať na krk.
Napokon sa Annick rozhodla odísť, kým sa situácia nezhorší. Zaplatila poslednú rundu a odišla. No Laurent sa nevzdal. Vybehol za ňou na ulicu, schmatol ju do náruče a ponúkol sa, že ju vyprevadí. Annick odmietla, no on akoby to nepočul.
„Nechcela som robiť škandál na ulici, a tak som ho nechala kráčať vedľa seba.“
Povzbudilo to Laurenta? Nech je, ako chce, keď vošli do ulice Parmentier, pokúsil sa objať a pobozkať mladú ženu. Keď ho Annick odstrčila, surovo ju zatiahol do tmavého kúta… Zvyšok už vieme. Laurent, ktorý mal riadne pod čapicou, sa prestal ovládať, vrhol som na mladú ženu, zrazil ju na zem a pokúšal sa jej stiahnuť spodné nohavičky. Vo chvíli, keď už si myslel, že dosiahol svoj cieľ, podarilo sa mladej žene vykríknuť…
„Z celej sily som volala Denisa na pomoc.“ Denis, ktorý ešte nespal, začul jej zúfalý krik. Vbehol do kuchyne, schmatol ostrý nôž, zbehol dolu schodmi a rozbehol sa smerom, odkiaľ počul krik. Pri múre textilnej fabriky zbadal Annick privalenú ťažkým mužským telom. Okamžite sa vrhol na násilníka a bez rozmýšľania mu vrazil nôž štyrikrátdo hrude.
„Obostrela ma tma a od tej chvíle sa na nič nepamätám. Keď som sa spamätala, ležala som na pohovke, zaliata slzami a nechápala som, čo sa stalo. To je všetko,“ dokončila svoje rozprávanie Annick. „Teraz je muž, ktorého milujem, za mrežami.“ A trpko sa rozplakala. Ešte stále nechápe, ako mohla dopustiť, aby sa to stalo.
-hl-
