Plán cesty
Ani týždeň pred odchodom nebol plán cesty úplne jasný. Nebolo isté, či pôjdem s dobrým známym alebo sám. Môj pôvodný parťák musel plány zrušiť. Nejaký čas som sa rozhodoval, či sa mám na niekoľkomesačnú cestu vydať osamote. Nakoniec som sa rozhodol. Radšej vyraziť a zažiť, akoby som si mal túto nevyužitú príležitosť vyčítať do konca života. Obdržať líbyjské víza nebolo ľahké, ale už na začiatku júla som mohol vyraziť – smer Sahara.
Nebezpečné nočné prechádzky
Po pristátí pri vystupovaní z lietadla na mňa zaraz doľahla večerná, sparná teplota neapolského vzduchu. Pripomínala mi, aby som si pomaly začal zvykať na južanské teploty. Vlaková stanica Garibaldi v Neapole a jej okolie, nie je pre turistov veľmi vhodné na nočné pochôdzky. Okrem totálne špinavých ulíc, desiatok sociálnych slečien som mal asi najmenšiu dušičku z postávajúcich a zazerajúcich skupiniek. Aj samotný Pompejčan, ktorý sa mi ponúkol, že ma bude sprevádzať až do Pompejí a ukáže mi hostel, začal vysvetľovať, že bez domáceho by som si tu s batohom nevykračoval dlho. V hosteloch človek spoznal rôzne partie ľudí, ktoré sa potulovali Európou už niekoľko mesiacov. Často i čisto dievčenské partie. Blízke turistické lákadlá – vyhasnutý stratovulkán Vesuv a odkryté Pompeje priťahujú ročne tisíce turistov. Pri kráteri s peknými výhľadmi na celý Neapolský záliv som sa dal do reči s miestnym nármorníkom. Obaja sme sa zasmiali pri pohľade na naše plné vrecká pemzy, ktorú si človek voľne po ceste nazbiera.
Staré Pompeje
mi skutočne učarovali. Nečakal som, že vykopávky sú také rozľahlé a tak dobre zakonzervované. Lokalita starého mesta je naozaj obrovská. Mesto bolo postupne odkrývané od 19. storočia. A keď sa človek pozrie do mapy, vidí, že veľkú časť mesta odkrývanie ešte len čaká. Pri potulkách medzi uličkami som sa dal do reči s mladými archeológmi. Tí mi spomínali, že zo svetových univerzít sem nechodia na stáž len archeológovia, ale aj biológovia a geofyzici. Pre biológov je táto lokalita zaujímavá nielen nálezmi spopolnených ľudských tiel a domácich zvierat, ale aj rastlín, ovocia a iných plodov, ktoré sa pri vykopávkach našli. Ocitnúť sa v týchto uličkách, a hlavne večer, keď sa staré mesto vyprázdňuje, má svoju neopakovateľnú atmosféru.
Plavba do Afriky
Po dvoch dňoch nastal čas pohnúť sa ďalej. V kancelárii lodnej spoločnosti to už vyzeralo ako na severoafrickom bazáre – vrava, hluk, vybavovanie. Sú tri hlavné lokality, kadiaľ sa najčastejšie pláva z Európy do severnej Afriky. Jedna je medzi Španielskom, priľahlými ostrovmi a Marokom. Ďalšia medzi Talianskom a Tuniskom. A potom už len jeden trajekt premáva raz za čas medzi Maltou a líbyjským Tripolisom. Ešte v prístave som sa dal do reči s dvoma Tunisanmi. S jedným z nich som prerozprával celú plavbu. Väčšina Severoafričanov na palube pracovala ako pomocné sily priamo v Neapole, alebo v jeho okolí. Mongi, môj už zmienený známy, pracoval taktiež v prístave a raz za čas priniesol rodine na juh domov financie.
V ten večer všetko mužské osadenstvo vrátane posádky, očakávalo „hodinu F“ – finále futbalových majstrovstiev medzi Talianskom a Francúzskom. Väčšina posádky bola talianskej národnosti a Severoafričania držali palce domácim, teda nálady boli jasné. Problém bol však so signálom. Ako to niekde uprostred Stredozemného mora býva, bolo potrebné vybrať jedného dobrovoľníka z davu, ktorý sa ujal antény a držal ju až do skončenia futbalového zápasu nad hlavou. Silnejší signál sa však podarilo chytiť až tesne pred Zidanovou hlavičkou do hrude Taliana Materazziho a očakávanými penaltami. Takže to najzaujímavejšie zo zápasu nám neuniklo. Mongi sa počas slabého signálu niekoľkokrát čertil, prečo rozprávka pre deti v podpalubí ide bez prerušenia, či sme uprostred Stredozemného mora alebo na jeho okraji.
Po zápase hluční Taliani vytiahli champagnos a pilo sa a spievalo. Noc bola krásne bezoblačná. Vytiahol som z podpalubia spacák, našiel skryté miesto pod lodným komínom a zaspal pod hviezdami. Ráno som sa prebudil tesne pred východom slnka, keď už na palube vykonávali ranné modlitby niektorí cestujúci. Po prvýkrát som zažil moslimský každodenný rituál na líbyjskom veľvyslanectve u nás v Bratislave. Keď ma jeden z pracovníkov privítal a presunul sa zrazu na druhú stranu miestnosti, chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, o čo vlastne ide.
Nasledujúce ráno asi dve hodiny pred pristátím kŕdle čajok ohlasovali, že Afrika sa blíži. V ten deň som prechádzal Tuniskom. Zastavil som sa v hlavnom meste Tunis a odtiaľ ďalej vlakom na juh popri nekonečných sadoch olivovníkov do Sousse s jej krásnou starou časťou mesta. Neskoro v noci nasadol na šesťhodinovú cestu k líbyjským hraniciam.
Džamahírija
Veľká líbyjská arabská ľudová socialistická džamahírija. Takto komplikovane znie oficiálny názov Líbye. Krajina, ktorá si vďaka svojmu renomé z minulosti uchováva medzi cestovateľmi rešpekt, ale postupne aj túto časť sveta začínajú objavovať zahraniční turisti, najmä prostredníctvom organizovaných tours. Láka ich tu známa Leptis Magna, oáza Ghadamis, ale najmä nezabudnuteľné zážitky z najväčšej púšte Sahary, ktorá pokrýva väčšinu územia.
Krajina má na severe pri pobreží stredomorské podnebie, vo vnútrozemí však vládnu extrémne suchá. Vyskytujú sa tam ghibli, čiže horúce, suché pieskovo-prachové búrky. Trvajú niekedy aj tri štyri dni a piesok sa vám vtedy dostane skutočne všade. Líbyu pôvodne tvorili fenické osady, potom ich kolonizovali Gréci a neskôr územie bolo preslávené ako útočisko pirátov pred talianskymi kolonistami. V roku 1913 ho však násilne pripojili k africkým talianskym kolóniám. V polovici minulého storočia vzniklo Zjednotené líbyjské kráľovstvo, ale dlho nevydržalo. Na scénu sa totiž dostal Muammar Kaddáfí. Narodil sa v beduínskej rodine a už ako tínedžer sníval, že zvrhne prozápadnú monarchiu kráľa Idrísa. Vyštudoval vojenskú akadémiu a ako 28-ročný dôstojník násilne prevzal moc v krajine. To bolo v roku 1969. Zaviedol autoritársky režim a krajinu premenil na prvú a jedinú džamahíriju na svete.
Čo to tá džamahírija vlastne je? Znamená vládu ľudových más. Všetko o nej zhrnul do istej Zelenej knihy, ktorú Kaddáfí napísal v púšti, kam sa na nejaký čas uchýlil, aby mohol v pokoji rozjímať. Tieto zaujímavosti som sa dozvedel v múzeu v centre Tripolisu, v ktorom sa nachádza jedna z najlepších zbierok klasického umenia v severnej Afrike. V manifeste skombinoval marxizmus, islam a kapitaliz-mus, a samozrejme, je povinnou literatúrou pre starších žiakov. V krajine neexistuje sloboda slova, v predaji nájdete zopár novín a časopisov a všetky sú prísne kontrolované. Odkedy vláda zakázala v krajine predaj alkoholu, veľa reštaurácií, najmä v hlavnom meste Tripolise, zaniklo a tie, ktoré zostali, sú dosť drahé. V Líbyi nenájdete klasické divadlá ani koncertné sály. Iba zopár kín. Tak ako v iných konzervatívnych moslimských krajinách, ani v Líbyi nestretnete bežne na ulici ženy a dievčatá. Tie prichádzajú v spoločnosti svojich manželov alebo rodiny až večer a na plážach sa celé zahalené kúpu. V krajine si treba zvyknúť aj na časté policajné checkpointy a vojakov. Ľudia na ulici sú milí, kto vie aspoň trochu po anglicky, sa prihovorí. Sám som hneď niekoľko hodín po vstupe do krajiny ostal prekvapený, keď ma majiteľ hostela zoznámil s dvomi mužmi, ktorí ovládali veľmi dobre slovenčinu. Naučili sa ju počas štúdia v Martine v 80. rokoch. Kto by to v tejto časti sveta čakal, pomyslel som si s úsmevom na tvári. Spomenuli mi, že v tom istom meste ešte žije niekoľko vydatých Sloveniek za líbyjských lekárov. Aj v oáze Ghadamish, ktorá je považovaná za perlu Sahary, mi domáci v starých uličkách mediny s úsmevom na tvári vykrikoval niekoľko českých pozdravov. Naučili ho to českí inžinieri, ktorí tu stavali cestu v 70. rokoch.
Dnešná Líbya ťaží najmä z ropných zásob. Školstvo aj zdravotníctvo je pre obyvateľstvo zadarmo. Na uliciach často vidíte plagáty a veľké bilbordy usmievajúceho sa Kaddáfího v slnečných okuliaroch. V budovách sú jeho obrazy a v múzeách mu venujú doslova celé poschodia. Chvália jeho gigantické projekty, vďaka ktorým sa odvádza podzemná voda hlboko z púšte obrovskými potrubiami do miest na pobreží. To, že liter benzínu patrí medzi najlacnejšie na svete (asi 3 – 4 Sk), si zrejme obyvatelia až tak neuvedomujú. Ale Líbyjčania v pohraničných oblastiach sa vo veľkom živia pašeráctvom lacného benzínu do susedných krajín, kde tento produkt je nepomerne drahší.
Najkrajšie rímske pamiatky v Afrike
Pre turistický ruch sú tu najväčším lákadlom rímske pamiatky, ktoré sú najkrajšie v celej Afrike. Sú roztrúsené výlučne na pobreží (Sabratha, Leptis Magna, Cyrene..). Môžete sa voľne a často aj bez poplatku prechádzať a objavovať staré divadlá, potulovať sa medzi stĺporadiami, starými rímskymi cestami, len tak objavovať zákutia, sochy v životnej veľkosti ponechané svojmu osudu. Takmer žiadni turisti a jedni z najzachovalejších rímskych pamiatok na Africkom kontinente. Tieto bývalé, antické mestá zásobovali Rím a vlastne celý Apeninský polostrov exotickým tovarom, vzácnym drevom, divými zvieratami do arén, ale aj otrokmi.
Perla Sahary oáza Ghadámis, sa nachádza stovky kilometrov od pobrežia Stredozemného mora. Krížili sa tu cesty karaván, ktoré zásobovali rímske mestá a ukájali hlad Rímskej ríše po rôznom exotickom tovare. Líbyjčania radi tvrdia, že jeden výlet do Ghadámisu sa vyrovná všetkým ostatným, čo ste doteraz zažili a nič lepšie už v živote nezažijete. A môžem to potvrdiť. Stará medina mesta je vlastne popretkávaný labyrint tmavých uličiek, v ktorom sa veľmi ľahko stratíte. Vďaka premyslenému vetraciemu systému sa v nich teplota udržiava na príjemných hodnotách, hoci ste v srdci horúcej Sahary a v okolí dosahujú teploty 50 stupňov. Celé mesto je postavené z vysušených tehál, ktoré omietli dobiela. Občas to pripomína typické biele domčeky na gréckom ostrove Santorini. Niektoré strechy domov boli poprepájané, takže väčšie vzdialenosti sa dali prekonávať po strechách. Do oázy som prišiel nadránom pred východom slnka. Ešte predtým, ako som sa chystal za tmy vojsť do tmavého bludiska uličiek, som sa zoznámil s domácim chalaniskom v mojom veku. Ponúkol sa, že ma zavedie na strechu domu svojej rodiny pozrieť na východ slnka.
Život v oáza
Ranné tmavé uličky mediny mali svoju atmosféru. Nebolo tam ani nohy a vtáctvo v blízkej oáze sa už chystalo spevom na prichádzajúci východ slnka. Zrazu sa zastavil a pootvoril jedny z mnohých nenápadných dverí v uličke a zaviedol ma do útrob svojho dvojpodlažného domu. Poukazoval mi, kde sa spávalo, jedlo. Miesto, kde jeho rodičia mali uložené hračky. Ako som sa neskôr dozvedel, jeho rodičia patrili medzi posledné generácie, ktoré v starej medine ešte vyrastali. Od 50. rokov minulého storočia sa vláda snažila postupne presťahovať obyvateľstvo do blízkej novej časti oázy. Majetky im naďalej patria, ale využívajú ich hlavne na rodinné oslavy. Ako tak slnko vychádzalo a ja som sa nemohol nabažiť tej atmosféry očami ani objektívom fotoaparátu, vysvetľoval mi, že voľakedy len ženy mohli chodiť na strechy. Moje nadšenie z celkovej atmosféry vnímal so smiechom. Bola to moja prvá oáza. Moje prvé vysoké datľovníky, pod ktorými som sa tak túžil poprechádzať. Vysvetlil mi, že za celý doterajší život sa nikam z oázy nedostal, ale veľmi by chcel. Snažil som sa mu opísať naše zelené hory a lesy. Ako turistovi stačí vziať si jednu plastikovú fľašu na vodu a doplní si ju kdekoľvek z množstva prameňov. No hľadel na mňa veľmi začudovane.
Za mestom pri alžírskych hraniciach človek môže vystúpiť na duny vysoké aj 100 metrov. V ten večer na dunách pri západe slnka som si uvedomil, že tento výlet, ktorý som niekoľko mesiacov plánoval, mi predsa len vyšiel a práve teraz sa nachádzam na jeho najjužnejšom bode. Veľmi som sa túžil dostať na úplný juh krajiny do hôr Jebel Acacus, kde sú stovky prehistorických kresieb zvierat a zobrazených príbehov zo života miestnych. Z čias, keď ešte Sahara bola zelená. Alebo k slaným jazerám do oblasti Sebhy, ktoré sú obklopené palmami a vysokými pieskovými dunami. Bol som rád, že financie z môjho študentského úveru mi dovolili podniknúť aspoň takéto dobrodružstvo.
Nočnú púšť treba zažiť
Rozhovor pri ohníku a tuarégskom čajíku pod saharskou nočnou oblohou hneď pod dunami s mojím sprievodcom a jeho známym bol parádnym zakončením ďalšieho dňa. Porozprával mi rôzne zaujímavosti a veselé príhody s turistami. Keď napríklad jedna škandinávska skupina, s ktorou brázdili džípmi Saharu na juhu v Acacuse, sa posledný večer „tak opojila“, že všetci sa nadránom bláznivo rozbehli po okolí robiac “opičie hlasy džungle“. A do rána sa už nevrátili. Tak ich museli všetkých po okolí ráno džípmi po jednom hľadať. Spomenul aj moju známu, ktorú považoval za jednu z najbláznivejších. Tá ho cestou späť z púšte do Ghadameshu požiadala, či by nemohla sedieť radšej na streche džípu. Nejak sa mu to nezdalo, upozornil na nepohodlie, no pustil ju tam. A človek znalý, ako vyzerá cesta džípom po kamennej púšti, si môže predstaviť, ako taký cestujúci asi vyzerá ku koncu trasy. Púšť a jej nočnú oblohu treba proste zažiť.
18 metrov pod hladinou mora
Jedno z miest, ktoré mi učarili na letnej ceste, bola oáza Siwa v Egypte. Nachádza sa mimo turisticky známych, spropagovaných trás v krajine. Vo východnej časti Líbyjskej púšte, 18 metrov pod hladinou mora. Slová, ktoré by ju mohli v skratke charakterizovať, sú datľovníky, olivovníky, stovky krištáľovočistých, sladkovodných prameňov po celej oáze. Prastaré opustené osady z hliny. Slané jazerá, ktoré sa rozprestierajú v okolí oázy, hrajú pri západe slnka mnohými farbami. Človek, ktorý ju navštívil, môže bohato rozprávať o svojich dojmoch a poci-toch. Bola to práve oáza Siwa, kde sídlilo druhé najdôležitejšie orákulum vtedajšieho starého sveta. Chrám Amona navštívil aj Alexander Veľký, aby ho miestni kňazi mohli vyhlásiť za panovníka Egypta.
Na ceste do oázy som sa zoznámil s tromi mladými chalanmi backpackermi. Jeden z nich finišoval svoju cestu cez Afriku. Začal pred šiestimi mesiacmi v Kapskom meste a postupne prechádzal krajinami a národný-mi parkami až domov do svojho kibucu v Izraeli. Spolu sme objavovali zákutia Siwy, kúpali sa v jej prameňoch, aj robili kotrmelce na vysokých dunách za oázou. Neskôr sme spolu pokračovali v Káhire a na Sinajskom poloostrove, vystúpili na horu Sinaj pozorovať východ slnka. Ešte sme sa po niekoľkých týždňoch náhodne stretli v Jordánsku v hlavnom meste Ammán.
Konlifkt na Blízkom východe
Od začiatku cesty sa konlifkt na Blízkom východe medzi Izraelom a Hizballáhom čoraz viac priostroval. Kým sme dorazili do Jordánska, lietadlové lode a vojenské fregaty začali evakuovať svojich občanov z Bejrútu. Aj nám napadla myšlienka, že by sme využili tento lacný odvoz na Cyprus alebo priamo do Európy zadarmo, ale do Libanonu sa v tom čase už žiaden turista nedostal.
Stopovanie Jordánskom
bol pre mňa zaujímavým, ale dosť vyčerpávajúcim zážitkom. Krajina je z môjho pohľadu veľmi drahá. V známych miestach ako Petra alebo Mŕtve more boli ceny vyhnané do závratných výšok. Človek stretával aj veľmi otvorených ľudí, ale aj takých, ktorí sa snažili z človeka dostať čo najviac bankoviek. Občas si spomeniem na vrúcne pozvanie beduínov na náhorných plošinách cestou do Petry, alebo dvoch chalanov zbohatlíkov, ktorí cestovali z jednej párty na ďalšiu do hlavného mesta.
Na hraniciach ma colníci nepustili do Sýrie. Z výstupnej egyptskej pečiatky totiž prečítali izraelský vstup, a tak som bol nútený vrátiť sa naspäť do Ammánu. Za takmer posledné peniaze som si zaobstaral letenku do Istanbulu. Pritom som si dával pozor, aby som nemal izraelskú pečiatku v pase, ale na zvláštnom papieri.
Mesto, do ktorého som vždy sníval vstúpiť ako do prvého mesta Ázie (motivovaný rôznymi cestopismi o Východe), sa tentoraz stalo pre mňa zastávkou poslednej moslimskej krajiny, ktorou som prechádzal. Pri dvoch známych mešitách v centre mesta nie je problém si nájsť v hostelovej štvrti ubytko aj s krásnym výhľadom na Bospor. Istanbul hlavne zaujme prelínaním moslimskej a kresťanskej kultúry, života, hudby… Veľkomesto, v ktorom sa skrýva množstvo zákutí na objavovanie. Skryté chillout bary v záhradách, krásne výhľady na úžinu, ktorou sa plavia obrovské rybárske a nákladné lode.
Peniaze rýchlo dochádzali, preto som sa rozhodol vyjsť z Istanbulu a začať stopovať k bulharským hraniciam. Prestopoval som bulharské pobrežie. Cestou som sa zastavoval na mnohých pekných plážach. Vo Varne aj v Bukurešti mi kamarátky pribalili dostatok jedla, aby som prežil domov. Za necelé dva dni od odchodu z Bukurešti som stál v Užhorode pred slovenskou colnicou. Veselo na duši, po dvoch aktívnych mesiacoch znova na domácej pôde. Bol som poriadne unavený, a tak som prespal ešte raz v stane, tentokrát v obilnom poli neďaleko cesty. V noci sa predsa stopuje o niečo ťažšie.
Bolo to ďalšie dobrodružstvo, ktoré sa mi zrodilo v hlave zo sekundy na sekundu. Ani som poriadne netušil, kam vlastne chcem ísť a čo vidieť. Prešiel som nespočetné množstvo kilometrov niekoľkými púšťami. Navštívil som niektoré krásne oázy a miesta v púšťach, ktoré mi ostanú v pamäti. Stretol som ľudí, ktorí mi pomohli, aj keď sami boli v núdzi. Ľudí, bez ktorých by som túto cestu prešiel omnoho ťažšie. Doporučujem ostatným nerozhodným neváhať, zobrať batoh a vyraziť. To ďalšie rozhodnutie na nasledujúcu cestu už príde samo.
Andrej Hajdušek
