Rakovina mi ukázala iný pohľad na život

Moja profesia je veľmi fyzicky aj psychicky náročná aj preto to som sa možno dostala pred 10 rokmi do zdravotne ťažkej situácie, kde mi išlo doslova o život.

Keď som mala 21 rokov práve som sa so svojim teraz už exmanželom vracala zo 6 mesačného pôsobenia na Cypre, kde sme robievali show v luxusných hoteloch.
Zažili sme tam veľa stresov a fyzickej námahy. Skolabovala som a týždeň som tam ležala na infúziách, ale aspoň sme zarobili peniaze na začínajúcu kariéru na Slovensku.

V jeden deň som začala veľmi kašlať až neúnosne ma dusilo. Problém bol, že ani po týždennom nasadení nejakých liekov proti kašľu to neutíchalo.
Exmanžel poprosil doktorku, aby mi spravili röntgen pľúc. Podotýkam, že som nefajčila a zdravo som sa stravovala, takže som tento záchvat kašľa brala ako nejaký zápal.
Po vyšetrení, na snímke objavili nádor vo veľkosti 6x11cm v medzi hrudnom priestore medzi pľúcami a srdcom prechádzajúci okolo aorty.
Ja som ani nezareagovala. Hneď ma poslali na dialýzu, operačne mi nádor vybrali a ranu vypálili keďže som mala horšiu zrážanlivosť krvi.
Ešte stále mi to nedochádzalo. Strach a obavy sa dostavili až keď som prišla domov a rana sa mi otvorila v dôsledku zlého zrastenia.

Povedal mi s úsmevom, že mám rakovinu lymfatických uzlín a že je to našťastie na 99% vyliečiteľná choroba. Musím podstúpiť chemoterapiu a následne absolvovať rádioterapiu. Ak by ma neliečili, tak by som mohla žiť 3 mesiace kým by ma nádor nezadusil.
Ja čo mám od mala strach z ihiel a v nemocniciach som prežila viac než dosť som sa teda nadýchla a pustila som sa do boja.
Prvé štyri chemoterapie boli zvládnuteľné aj keď rada znela, hneď ako začnú vlasy padať, radšej ich treba hneď ostrihať…

Každý druhý pondelok rovnaké vyšetrenia: krv, moč, EKG, chemoterapia a domov…
Po šiestej chemoterapií som bola slabá. Začali nevoľnosti a bolo už aj na pokožke vidieť zmeny. Bola som bledá a vlasy som si už dala oholiť úplne.

Čím dlhšie som na chemoterapiu chodila, tým menej som sa na seba dokázala pozerať v zrkadle. Vtedy mi dochádzalo, že to nie je len taká obyčajná choroba. Mala som veľký strach a jediné čo ma z toho strachu vedelo vytrhnúť bola moja práca, i keď práve ona ma do toho stavu dostala. Naučilo ma to pochopiť, že aj oddych je dôležitý a hnanie sa za peniazmi len ničí psychiku a dochádza k len väčšej depresií.

Prišla ôsma chemoterapia. Vtedy doktor zahájil menšie skúmanie či ešte treba pokračovať, alebo nie.Vtedy som už bola pekne nafúknutá a plná vody. Napriek tomu, že som veľmi málo jedla nabrala som skoro 8 kg a necítila som sa dobre. Potom prišla správa, že ešte musím absolvovať štyri chemoterapie a s ňou menší psychický kolaps. Jediné čo mi zostalo bolo sa zatnúť a povedať si, že sú to už len štyri chemošky, dám to, nemôžem sa vzdať!
Chemoterapia prebiehala u mňa asi takto: sestrička sa najprv snažila trafiť kanylou moju žilu, ktorú som mala od narodenia neviditeľnú. Bolo to najúsmevnejšie z celého jej snaženia ako si frfle pod nos a konštatuje moje ufónske ruky 😀
Potom zavesili výživu, veľkú fľašu, ktorá stiekla do 5 minút, ak bola dobre napichnutá žila.
Potom prišla ďalšia fľaša, už asi s nejakou látkou proti rakovine. Po tomto zasa výživa. Následne prišla ružovo-oranžová látka v takom tom sáčku, kde dávajú krv, to bolo že vraj priamo na rakovinové bunky. Táto zapríčinila, že vypadávali všetky chĺpky a vlasy. Následne opäť výživa a medzitým som stihla 3 x vyprázdniť obsah svojho žalúdka. Záchranou od hnusného pachu čo mi zostával v nose i ústach boli cukríky, ktoré som si už nosila sama. Užila som ich hneď po tabletke na nervy od sestričiek.
Hneď ako skončila celá chemoterapia, išla som na ožarovanie na vypálenie buniek, čo ešte zostali aktívne mimo obehu.

Toto liečenie už bola úľava, bezbolestná a rýchla. Dostala som na oblasť hrudníka 21 ožiarov a porušilo mi to štítnu žľazu, ale bolo to pre mňa už ako oddychový pobyt.
Jedno si však budem navždy pamätať, a to, že môj život a hodnoty sa zmenili a ľudia v mojom okolí sa ukázali v pravom svetle.
Až s odstupom času viem posúdiť prečo sa moja rodina chovala niekedy ku mne tak zvláštne, komicko-tragicky. Človek keď inému povie, že je chorý na rakovinu, akoby povedal že ľutuj ma lebo umieram a správaj sa ku mne ako k postihnutému. Naozaj to je úsmevné, pre toho čo si tým prešiel. Pravda je taká, že aj ja by som sa tak chovala neprežiť si to na vlastnej koži.A čo ma táto choroba naučila, je vážiť si zdravie a hodnoty života. Dozrela som a zmenila som sa. Teraz sa cítim po tých 10 rokoch naozaj zmierená so všetkými chybami čo som urobila, lebo aj tie chyby ma posunuli ďalej a neľutujem žiadneho rozhodnutia.
Rakovina je choroba čo človeka žerie zvnútra a to doslova. Po psychickej stránke je veľmi úzko spojená z myslením. Keď človek začne aj inak myslieť, choroba je ľahšie poraziteľná.
Mne sa to podarilo a som na seba pyšná 🙂 Som hrdá aj na ostatných ľudí čo to nevzdali a dali si druhú šancu.