Používanie zvierat v boji bolo v antickom svete bežné. Do vojny sa posielali psy, mačky, opice, dokonca aj nosorožce. Najdesivejším vojnovým zvieraťom bol ale bezpochyby slon. Obrie monštrum, používané hlavne Peržanmi alebo slávnym Hannibalom, desilo nepriateľov a predstavovalo smrteľné nebezpečenstvo. Avšak Rimania prišli s protizbraňou, ktorá pochádzala tiež z ríše zvierat – prasaťom.
Z obdobia okolo roku 240 pred naším letopočtom sa objavujú prvé správy o použití bojových prasiat. Tie bola odpoveďou na používanie vojnových slonov. Ako bolo opísané napríklad Pliniom starším, slony sa boja prasiat. A čo potom, keď prasatá horia. Rimania natreli prasaťa térom či inú horľavinou a vypustili ich proti nepriateľským slonom. Konkrétne k tomuto nasadeniu došlo v bojoch proti epeirskému kráľovi Pyrrhovi. Akonáhle sa nebohé prasatá dostali bližšie ku slonom, boli zapálené, a to doslova vydesilo slony. Horiace kvičiace prasatá vbehli medzi slony, tie začali okolo seba vystrašene dupať, čo prinieslo vo finále skazu vlastnej armáde. Už skôr Rimania vedeli, že nemá zmysel snažiť sa slony priamo usmrtiť, pretože ich kožu prakticky nešlo na diaľku prepichnúť. Ideálne taktikou bolo vystrašiť ich tak, že sa stali nebezpečnými pre svojich pánov a vojska. A presne to dokázali horiace prasaťa.
Túto „zbraň“ nepoužívali len Rimania, ale napríklad aj obrancovia Megary. Macedónsky kráľ Antigonos II. Gonatás by pri obliehaní mesta Megary v roku 266 pred naším letopočtom nepochybne slávil úspech, keby proti jeho vojskám, v ktorom boli slony, neposlali horiace prasatá. Stalo sa presne to, čo bolo popísané vyššie. Vydesené slony utekali preč, rozdupali veľa Antigonových vojakov a strhli jeho tábor. S obliehaním Megary bol raz pre vždy koniec.
Podobne to dopadlo, keď perzský vládca Husrav I. z rodu Sásánovcov obliehal mesto Edessa v Mezopotámii. To sa písal už rok 544 nášho letopočtu. Aj Husrav chcel prelomiť múry Edessy masou vojnových slonov. Jeden zo slonov už takmer prevalil hradby a dostal sa do mesta, keď obrancovia zhodili dole niekoľko kvičiacích prasiat (o tom, že by horeli, sa v prameňoch nič nepíše). Slon sa dal na útek a obrancovia Edessy boli pre danú chvíľu zachránení, ako napísal kronikár Procopius.
Ale aj na túto zbraň nakoniec bola nájdená protizbraň. Chovatelia vojnových slonov umiestňovali do kotercov k malým slonom prasatá. Tie tak vyrastali v ich spoločnosti a úplne sa ich prestali báť. Ďalšie správy o používaní bojových prasiat sa potom už prestali objavovať.
