Dvakrát zabíjal, mnohokrát použil násilie. Nevypočítateľný psychopat. Ale tiež muž s IQ 134, ktorý sa stal výborným ornitológom a podľa mnohých sa vďaka vede a starostlivosť o vtáctvo vo väzení napravil. Jeho spisu o väzenstve v USA sa trestnice báli tak, že rukopis odmietali vydať z rúk. Život Roberta Stroud sa stal predlohou pre film Ptáčník z Alcatrazu.
„Ak existuje niekto, kto by dokázal písať o federálnych väzniciach, dozaista to bol on,“ vyhlásil pri príležitosti vydania knihy Pohľad do diaľky jej nakladateľ J. E. Cornwell. Skladal tak svojrázny hold jej autorovi, ktorý za mrežami strávil vyše päťdesiat rokov a bol nielen dobrým pozorovateľom, ale predovšetkým protagonistom všetkého, čo väzenské prostredie obnášalo.
Pre popis a reflexiu trestaneckého života bol ideálnym autorom. Podieľal sa na trestaneckých rituáloch, bol obávaným násilníkom, ktorý za mrežami krivdil aj vraždil, mal skúsenosti s väzenským sexom. Popisuje vzostup i pád reformistického prístupu k väzenstvu aj to, ako sex prispieva k deštrukcii charakteru trestancov a k čomu vedú bezútešne podmienky absencii pozitívne perspektívy. „Pre sadistické osoby je beznádej pozvánkou ku krutosti,“ napísal vo svojej knihe Robert Stroud.
Jeho postrehy sú veľmi trefné. Ostatne, okrem toho, že bol psychopatický násilník, bol veľmi inteligentný, mal IQ 134. Jeho postrehy boli tak priliehavé a predovšetkým adresné a presvedčivé, že kniha mohla vyjsť až päťdesiat rokov po jeho smrti. Dovtedy federálne úrady nechceli, aby sa jeho svedectvo a kritika dostali na verejnosť. Jeho advokátovi ostatne trvalo dvadsaťjeden rokov, než rukopis diela získal. Vydavateľstvo ho potom nechcela spracovať, pretože sa bála žalôb zo strany bacharov, ktorých brutality Stroud popisoval.
Spis o dvoch tisícoch strán však nebol jediným dielom, ktoré počas svojho života za mrežami napísal.
Pasák, ktorý sa stal vrahom
Narodil sa v roku 1890 a šťastné detstvo ho minulo, rodina bola napriek matkinej snahe poznamenaná alkoholizmom a násilím otca. Malý Robert preto v trinástich uteká z domu. Pretĺka sa, ako sa dá, až v roku 1908 prichádza na Aljašku. Zoznamuje sa s o osemnásť rokov staršou prostitútkou a tanečnicou Kitty a stáva sa jej druhom a pasákom. Chvíľu sa zdá, že mu osud dopraje schodnejšie karty. Mesto Juneau, kde sa usadzujú, je v rozpuku a zdá sa, že ponúka veľa príležitostí.
Lenže potom prichádza 19. január 1909. Kým je Robert preč, miestny barman využije služieb jeho priateľky, ale namiesto zaplatenia ju zmláti. Robert to po návrate nenechá len tak: dotyčného zmláti do bezvedomia a bezvládne telo z bezprostrednej blízkosti zastrelí. Bola to poprava.
Potom sa udá na polícii, ale o jeho ďalšom živote je už rozhodnuté. Dostáva dvanásť rokov za mrežami. A nimi mala jeho väzenská sága len začať.
Dostáva sa do väzenia na McNail Islande a ako trestanec číslo 1853-M si osvojuje pravidlá a zákony tamojšieho polosveta. Vie, že musí počúvať, inak by ho čakalo zbitie od dozorcov, ktorí nevynechali sebemenšiu príležitosť siahnuť po obušku. Pri nádeji ho drží listy od Kitty a matky, postupne však priznáva, že nemá budúcnosť. Stáva sa zatrpknutým, bezcitným. Vyrastie v jedného z najnásilnejších väzňov. Dobodal spoluväzňa, ktorý ho udá za krádež jedla v kuchyni. Zmlátil a dokopal nemocničného sluhu, ktorý ho udal za to, že si na ňom vyhrážkami vynucoval morfium. Dobodal iného spoluväzňa.
Súd mu za všetky útoky trest navýši a väzenská správa ho presunie do novovybudovaného väzenia s najvyššou ostrahou Leavenworth Federal Penitentiary v Kansase. A tam o sebe Robert Stroud zistí niečo, čo mu jeho doterajšie vzdelanie, ktoré čítalo iba tri roky základnej školy, nedovoľovalo odhaliť. Zistil, že je veľmi šikovný. Viac než šikovný. A že ho baví premýšľať a študovať.
Teosof s nožom pod košeľou
V kansaskom väzení sa zapísal do niekoľkých korešpondenčných kurzov, od astronómie cez štrukturálne inžinierstva až po fyzikálne vedy. Okrem toho študoval Teozofiu, únik z väzenskej ničotnosti a stiesnenosti nachádzal vo spiritualite. Ako by sa rodil nový človek, napísala publicistka Rachael Bellová. Lenže osud si taký prerod neželal, obdaroval ho Brightovou chorobou, ochorením obličiek. Pobyt v nemocnici strávil v zajatí strachu, že ho choroba zabije skôr, než uvidí matku, a prepadol depresiám. Keď potom väzenie zamietlo návštevu jeho mladšiemu bratovi, stačilo k výbuchu agresivity len málo: posmešky a šikanovanie jedného z dozorcov.
Stroud dostal povraz a z cely smrti sledoval, ako sa pre neho stavia šibenice. Na poslednú chvíľu mu však súd trest zmenil na doživotie. Zvyšok života mal pritom stráviť na samotke, v izolácii, čo Stroud pochopil ako šancu na nový život.
Bachar Turner, ktorého praktiky vo väzňoch vyvolávali ako des a strach, tak nenávisť a zlosť, Stroud zariadil zrušenie akýchkoľvek návštev. Erupcia vypukla v jedálni, pred zrakmi všetkých väzňov. Turner si so Stroudou vymenili niekoľko slov, len sami pre seba, a potom sa bachar pokúsil väzňa udrieť obuškom. Dvojica sa pred stíchlou halou niekoľko sekúnd preťahovala, potom sa ale ukázalo, že Stroud je viac ako pripravený. Spod košele vytiahol pätnásť centimetrovú čepeľ a dozorcovi prebodol srdce. „Bol to psychopat. Zabil muža pred jedálňou plnou ľudí,“ odtušil nakladateľ Cornwell.
Vrabce a veda, ktorá dala väzenskému životu zmyseľ
Opäť študuje, tentoraz literárne písanie a kreslenie, opäť má výborné známky. Ale potom príde moment, ktorý mu skutočne zmení život. Na jednej zo svojich tridsať minútových vonkajších vychádzok nájde na zemi tri malé pomliaždené vrabce, ktorým zhodila hniezdo búrka. Vezme si ich do cely, postavy im vlastné hniezdo, stará sa o ne a lieči ich. Potom začne chovať kanáriky. To bol povolený koníček mnohých iných väzňov, lenže Stroud sa ho chopí nielen s láskou, ale tiež s vedeckým zápalom. A s podnikateľským plánom, chcel chovať kanáriky na predaj a zo zárobku finančne podporovať svoju matku.
Tentoraz mu dal osud zelenú, do väznice totiž nastúpil nový riaditeľ, stúpenec reformného prístupu k väzňom, a Stroudovi fandil. Dal mu k dispozícii klietky, krmivo, chemické preparáty, potreby pre vedecký výskum. K väzenskému chovateľovi a bádateľovi vodil prehliadky. Jednak aby predviedol úspech pokrokových väzenských metód, jednak aby dal Stroudovu šancu svojich operencov predávať. A ľudia ich kupovali, z chovu sa stával prosperujúce biznis, ktorého zárobky smerovali na podporu starej pani Stroudovej.
O peniaze však išlo až v poslednom rade. Vtáky väzni odsúdenému na doživotie predovšetkým vrátili stratený životné zmysel a tiež napĺňali jeho túžbu bádať a využívať svoju neobyčajnú inteligenciu. Keď mu začali na jar roku 1927 kanáriky vymierať, s pomocou laboratória, ktorú mu vedenie väzenia povolilo, odhalil nielen príčinu, ktorou bola hnisavá horúčka, ale tiež vyvinul liek. Počas dvoch dní. A dokonca identifikoval tri druhy onej choroby. Bol to prvý objav svojho druhu.
Ale nebol to Stroudov posledný vedecký príspevok. Do vedeckého sveta sa zapísal aj pôsobivými štúdiami o patológiou vtákov a hemoragickej infekciu krvi, obrovský rešpekt vo vedeckej aj chovateľskej komunite mu vyniesla práca o liečbe kanárikov chorých chorobou podobnou týfusu a o príčine všeobecne rozšírenia infekcie kanárikov.
Za mrežami vyrástla z psychopata a vraha vedecká kapacita a ľudská bytosť milujúca zvieratá.
